Nedávno šlohol prezidentovi v Chile pero, teraz zasa v Austrálii odmietol prejsť bezpečnostným rámom v parlamente.
Tak to aspoň popísala austrálska televízia, ktorá tam s ním mala urobiť rozhovor.
V Česku jedni vášnivo tvrdili, že je to odsúdeniahodný prejav Klausovej všetečnosti a nafúkanosti, druhí ho rovnako vášnivo obhajovali, pretože hlava štátu má mať svoju hrdosť.
Na akú stranu som sa pridal ja? Je mi to fuk. Ale bavilo ma, ako to hneď nasledujúci deň prezident v zápisníku v denníku Právo označil za „útok mediokracie“, a incident vysvetlil tým, že by rámom ochotne prešiel, ale že pred ním bola hádam „stovka detí“ a že nechcel čakať v rade.
V zápisníku o deň neskôr už z incidentu bola principiálna záležitosť, prezident vraj nechcel urobiť „jedno televízne interview s jedným konkrétnym novinárom“. A pochválil sa, že na letiskách bezpečnostnými rámami prechádza a že vždy objavia jeho kovový bedrový kĺb. Pekný detail z prezidentských ciest!
Čo ma, naopak, nebaví, je debata o názoroch nórskeho strelca. Zdá sa mi nevkusné, keď je taká tragédia a dôsledok vyšinutia jedného človeka impulzom k vážnym diskusiám o multikulturalizme, európskej integrácii či stave spoločnosti.
Nech sa vedú, ale preboha nie preto, že duševne chorý človek pozabíjal hromadu ľudí.
Nezaujíma ma, ako sa volá a ani ako vyzerá. A už vôbec ma nezaujíma tisícpäťsto strán bľabotov, ktoré publikoval a z ktorých médiá vyrábajú hlavné správy. Takže napríklad vieme, že obdivoval názory nášho prezidenta, že navštívil Prahu a čo si o nej i o Čechoch myslel.
Prečo by nás to malo zaujímať? A prečo sa nezaujímame, čo prežili, čo si mysleli a aké sny mali tí, ktorých postrieľal?
