Bratislava 27. júla (TASR) - Večer 28. júla 1976 mal na bratislavských Zlatých pieskoch mrazivú atmosféru. Oceľovo sivá hladina jazera v zapadajúcom slnku dokresľovala pochmúrny obraz. Na breh práve vytiahli navijakom vojenského pásového vozidla zadnú polovicu lietadla Il 18, ktoré sa po náraze na hladinu rozlomilo. Vnútri sedeli pripútaní mŕtvi cestujúci. Modré tváre prezrádzali, že sa zrejme utopili. Tam som už nedokázal fotografovať. Pomáhal som mužovi, ktorý mal v rukách kameru držiac za chrbát som ho vodil, aby sa o niečo nepotkol a nepadol. Kamera ešte chvíľu tíško vrčala, potom ju vypol a otočili sme sa od vraku lietadla a uvideli iný hrozivý obraz. Vo večernom šere okolo nás, v polkruhu okolo brehu jazera, stál nepohnute niekoľkoradový kordón policajtov v uniformách a v civile. Bolo načase odísť.
Od prvej chvíle sa všetko o leteckej nehode na bratislavských Zlatých pieskoch utajovalo. V socialistickom Československu napokon nezverejnili ani výsledky vyšetrovania, vznikali dohady. Prečo toľko tajností? Lebo išlo o sovietske lietadlo a, ako všetko sovietske bolo nedotknuteľné, nemohlo zlyhať? Alebo to bola chyba pilotov, ktorí porušovali predpisy, vedelo sa to a tolerovalo? Spomínal sa alkohol na palube. Alebo boli dôvodom utajovania nie celkom vydarené záchranárske práce? Možno niečo z toho alebo len to, že v socialistickom režime sa utajovali všetky nezdary. Pritom sa tragédia nestala na opustenom, neprístupnom mieste, ale pred očami desiatok ľudí. Pád lietadla sa teda nedal ututlať. Niektorí z kúpajúcich sa dokonca pomáhali technikovi leteckých opravovní Zdenkovi Kastlerovi vysekať z trčiaceho chvosta lietadla štyroch cestujúcich. Ďalší očití svedkovia vyťahovania vraku z vody prišli na Zlaté piesky ešte skôr, ako túto časť jazera policajti uzavreli. Správu odvysielalo rádio Slobodná Európa a šírila sa mestom ako blesk.
Hoci bolo uprostred leta, vzal som si intuitívne pulóver, vďaka ktorému sa to, čo som nafotil malou poloautomatickou Minoltou, zachovalo. Poľnými cestami som sa autom dostal na miesto tragédie a pomedzi postávajúcimi policajtmi som prešiel s dvojicou filmárov. Snímacia technika zapôsobila a nikto nám nebránil. Držal som sa kamery akoby člen štábu a podchvíľou som robil prvé fotografie. V ten deň som tam bol pri záchranárskych prácach až do večera. Spočiatku pôsobili, najmä hasiči, dosť chaoticky. Po príchode vošli na breh jazera a ťažká tatrovka zapadla v piesku. Bezradné záchranárske práce sa tak navyše spomalili a najprv sa vyťahovalo zapadnuté auto. Mnohých záchranárov akoby nehoda zjavne zaskočila. Potápači čakali na brehu na vyslobodzovaciu techniku, nad celým priestorom nalietaval vrtuľník. Atmosféra bola nezvyčajne ponurá, ľudia sa nerozprávali, každému bolo jasné, že na dne Zlatých pieskov zostal vrak lietadla, v ktorom je ešte veľa mŕtvych tiel.
Po hodnej chvíli prišla vojenská technika, pásové vozidlo s navijakom najprv vyťahovalo zapadnutú požiarnickú tatrovku. Kameraman zaznamenával dianie a vo dvojici s ním som využil každú nestráženú chvíľu na fotenie. Za naším chrbtom sa už totiž vytváral nepriedušný prstenec policajtov v uniformách i v civile a sledovali každého, najmä tých, čo fotografovali. Potápači urobili svoju prácu pod vodou profesionálne a vojaci spustili navijak. Pomaly, nad hladinou sa najprv objavil chvost lietadla a vrak sa postupne vynáral. Keď bolo zadné krídlo blízko brehu, už bolo vidno identifikačné znaky Il 18-tky. Počas celej vyťahovacej operácie na brehu nikto nič nehovoril, všetci sledovali hladinu jazera a bolo počuť len zvuk motora vozidla s navijakom. Napätie narastalo až do chvíle, keď bola celá zadná časť Iľjušina na brehu. Navijak sa zastavil, vypli motory a na moment bolo úplne nezvyčajné ticho. Zrazu, akoby na povel, sa takmer všetci - záchranári, pracovníci letiska, náhodní svedkovia rozbehli k vraku. Pohľad do vnútra ohromil každého. Cestujúci, ktorí sa zjavne utopili, sedeli v sedadlách zapnutí v pásoch. Kameraman ešte chvíľu dokázal filmovať.
Pre nás to však ešte nebol koniec. Uvedomili sme si to, keď sme sa otočili. Na pozadí pribúdajúcej tmy sa okolo celého priestoru črtal v polkruhu niekoľkoradový špalier policajtov. Každého z náhodných svedkov pádu lietadla a vyťahovania jeho vraku z vody púšťali cez kordón po jednom a po osobnej prehliadke. Z každého fotoaparátu vybrali film aj z kamery. Ktovie, kde je dnes, a či vôbec je. Akurát pod pláštikom filmárskeho štábu unikla pozornosti malá Minolta pod hrubým pulóvrom.
Spolupracovník TASR Juraj Pucher
