OSLO. Otto Lövik bol v ťažkej situácii. Musel sa rozhodnúť, koho z desiatok mladých ľudí, ktorí utekali pred strelami Nóra Andersa Behring Breivika, naloží do svojho člna a koho nechá na brehu.
Sám o tom nie je schopný hovoriť, ale jeho žena Wenche agentúre Reuters povedala, že Otto pred sebou stále vidí tváre tých, ktoré na ostrove Utöya nechal.
Lövik zachránil 40 alebo 50 ľudí. Ale Breivik strieľal aj na jeho čln, takže musel odplávať preč. Než sa s loďou obrátil, videl telá mŕtvych na hladine jazera.
"Musel som sa rozhodnúť, koho vezmem na palubu a koho tam nechám. Koho by si vybrala ty?" pýtal sa manželky, keď jej o piatkovej hrôze rozprával.
Policajti a záchranári doteraz pátrajú asi po piatich nezvestných a hľadajú ich na jazere Tyrifjord, na ktorom dejisko masakry leží. Lövik bol medzi niekoľkými rekreantmi, ktorí prišli ľuďom na ostrove na pomoc. Odvážali ich do kempu Utvika a vracali sa pre ďalších.
Tým, ktorých nemohli vziať na palubu, hádzali aspoň záchranné vesty. Z ostrova Utöya sa mnohí snažili zachrániť skokom do vody. Okolo sú však silné prúdy, ktoré mohli plavcov uniesť.
Wenche Löviková sedí pri svojom stane, odkiaľ je vidieť breh jazera. V piatok vraj mnohí z kempu chytili vesty, deky a čokoľvek na zahriatie.
"Dostalo sa sem možno 200 až 300 detí z Utöyi. Nevedeli, či nám môžu dôverovať. Plakali, triasli sa, boli hysterické. Nakoniec nám začali veriť. Jedno z nich ma požiadalo, či by som ho nemohla objať. Nedokážem si predstaviť, koľko ďalších ľudí mohlo zomrieť, keby sa tie deti nedostali sem," povedala Löviková.
Nezvestných stále hľadajú.
FOTO - TASR/AP
Ja ešte vydržím, zober ďalších, volali deti z vody
Rodinná dovolenka Nemca Marcela Gleffeho sa zmenila na boj o život desiatok detí. V dnešnom vydaní o tom píše nemecký denník Berliner Morgenpost. Celkom zo studeného mora vylovil cez 20 osôb.
Tridsaťdvaročný Gleffe pochádza z nemeckého Rostocku, ale už jeden a pol roka žije v Nórsku. Na pobrežie neďaleko ostrova Utöya prišiel na spoločnú dovolenku s rodičmi a so svojím bratrancom. Rodina vraj práve hovorila o bombovom výbuchu v Osle, ktorý Breivik tiež pripravil, keď začula streľbu.
Gleffe rany pôvodne považoval za ohňostroj, neskôr však pochopil, že je to niečo iné. Keď vybehol pred dom, uvidel, ako ľudia skáču do vody a volajú o pomoc. "Všade okolo bolo vidno hlavy vo vode," povedal Nemec.
Gleffe bol so svojou rybárskou loďou jedným z prvých ľudí, ktorí sa dostali na more jazero a začali vyťahovať utečencov z vody a ďalším hádzať záchranné vesty. Podotkol však, že deti vo vode sprvu nikomu zo záchrancov neverili a ľudia na lodiach ich museli presvedčiť, že nemajú zlé úmysly.
Nemec nakoniec nabral na loď osem detí, viac sa ich nevmestilo. Keď utečencov vyložil, vyrazil pre ďalšie a cestu zopakoval celkom štyrikrát.
"Bolo to ako vo sne vidieť tie deti, ako hovoria: 'Mňa neber, nalož ostatných. Oni už nevydržia, ja ešte áno '," povedal Gleffe.
Pri neskorších cestách pre utečencov však niektoré z detí uzreli Breivika, ako sedí na pobreží a strieľa do vody. Záchrancovia sa preto podľa Gleffeho museli od tej doby držať v bezpečnej vzdialenosti ďalej od brehu.
Bežal s postrelenou nohou
Agentúra AP opísala iný príbeh. Devätnásťročný Husajn Kazemí prišiel do Nórska pred dvoma rokmi z Afganistanu a požiadal o azyl.
Doma zažil veľmi nebezpečné situácie, ale to, čo prežil na ostrove Utöya, prekonalo všetko. Vďaka tvrdej škole v Afganistane sa však dokáže smiať aj na nemocničnom lôžku. Breivik ho postrelil do nôh a do ramena.
V kempe bolo aj mnoho imigrantov alebo detí z prisťahovaleckých rodín. Tábor sa na ostrove koná pravidelne každý rok. Keď Breivik začal strieľať, skončil Kazemi práve futbalový zápas, v ktorom hral za skutočne medzinárodný tím. Zástupcu v ňom mal Afganistan, Gruzínsko, Turecko, Irak, Srí Lanka, Somálsko a aj Libanon.
Podľa Husajna Breivik strieľal bez ohľadu na to, ako kto vyzeral, alebo čo mal na sebe. "Vyzeral, že chce zabiť všetkých, že neušetrí nikoho," povedal. Keď počul hluk, ktorý sa podobal na ohňostroj, bol práve v jedálni. Tí, ktorí si rýchlejšie uvedomili, čo sa deje, už boli na zemi. "Ľahol som si tiež, ale nevedel som prečo," povedal.
Potom uvidel strelca. Okolo neho padali zasiahnutí ľudia a on sám sa pripojil k tým, ktorí sa dali na útek. Po desiatich minútach úteku lesom a úplne vyčerpaní dorazili na skalnatý breh.
FOTO - TASR/AP
Plávať nevedel, ukryl sa za skaly
Ostatní zrazu začali s hrôzou zízať na Kazemího. Breivik ho musel najmenej raz trafiť, zrejme už v jedálni. "Moje nohy boli zaliate krvou, ale nevšimol som si to. Chcel som zostať nažive," povedal.
Nebol však čas, Breivik bol utekajúcim v pätách a ozývali sa ďalšie dávky zo zbrane. Existovali len dve možnosti - vrhnúť sa do studenej vody a preplávať na pevninu vzdialenú asi 600 metrov, alebo sa schovať za skaly.
Kazemí skúsil oboje. Najskôr sa prilepil na kamene, ale keď sa paľba priblížila k nemu, skočil do vody. Plávať sa nikdy neučil, okamžite sa napil vody, a tak sa zachytil skaly vyčnievajúcej z vody, aby sa neutopil.
Breivik neprestával strieľať, okolo Kazemího pribúdalo bezvládnych tiel a šedomodrá voda jazera začala červenať. Kazemí napočítal dvadsať mŕtvych. On sám sa snažil ležať pokojne, kým strelec neobrátil pozornosť tam, odkiaľ sa ozýval dievčenský krik. Počul ďalšiu paľbu a krik ustal. Asi o pol hodinu sa ukázali policajti a Breivika zatkli.
Kazemí sa usmieva, ale keď s pomocou zdravej pravej ruky odhrnie prikrývku, objavia sa strelné zranenia nad oboma kolenami a na jednom členku. Škrabnutia má aj na ľavej ruke.
"Lekár hovorí, že budem zase chodiť, ale dnes ma budú opäť operovať. Som dosť silný, "verí si Afganec.
Na otázku, či teraz nepovažuje Nórsko za nebezpečnú krajinu, odpovedá energicky, že nie. Doma v Heráte bol vraj často v nebezpečných situáciách a ani tam sa nebál, že zomrie.
"Máte len jeden život a musíte ho žiť so všetkým, s dobrým i zlým. Vždy v ňom bude oboje ... vždy máte šancu prežiť v nebezpečnom prostredí a vždy vás môžu zabiť na mieste považovanom za bezpečné. To je osud a tomu neuniknete," myslí si Kazemí.
