Udalosti z leta 1995 - keď jednotky bosnianskosrbského generála Ratka Mladiča enklávu, vyhlásenú za "bezpečnú zónu" OSN, po blokáde bez odporu vojakov mierovej jednotky obsadili a následne zabili do 8000 moslimských mužov - vstúpili do histórie ako najhoršie zabíjanie od skončenia druhej svetovej vojny.
Asi 2000 smútiacich, väčšinou vdov v tradičných moslimských šatách, do bývalého baníckeho mesta asi 80 kilometrov severovýchodne od Sarajeva za prísnych bezpečnostných opatrení priviezli viac ako stovkou autobusov.
O bezpečnosť sa starali dve tisícky policajtov - 1500 bosnianskosrbských, 500 z moslimsko-chorvátskej federácie a asi stovka policajtov OSN. Na 80 kilometrov dlhej ceste medzi mestom Kladanj, kde sa autobusy sústredili, a Srebrenicou, ktorá leží v srbskej časti Bosny, stál policajt každých sto metrov.
Obrad sa uskutočnil bez násilných incidentov, skupiny srbských mladíkov však na prechádzajúci autobusový konvoj mávali plagátmi vojnových lídrov Radovana Karadžiča a Mladiča a vystierali ruky s tradičným srbským pozdravom - vztýčeným palcom, ukazovákom a prostredníkom. Na základe rozhodnutia úradov museli zostať zatvorené všetky bary v Srebrenici.
Spomienkový obrad sa konal v obci Potočari v priestoroch bývalej továrne na batérie, kde mali vojaci OSN hlavný stan a kde asi 40.000 Moslimov hľadalo útočisko po tom, čo srbskí vojaci 11. júla 1995 Srebrenicu obsadili. Holandskí vojaci sa bezmocne prizerali, ako príslušníci Mladičovej armády oddelili mužov od žien a detí. Ženy neskôr autobusmi vyviezli z mesta a mužov systematicky popravili.
Pamiatku obetí si prišli uctiť aj 75-ročný Alija Čamdžič a jeho o päť rokov mladšia manželka Hava, ktorí pri masakre prišli o dvoch synov, tehotnú nevestu a päťročnú vnučku. "Stratil som všetko, čo môže človek stratiť. A to nie je najväčšia tragédia. Najväčšou tragédiou je, že ja stále žijem," povedal Čamdžič.
Znechutení nenaplnenými sľubmi politikov, že moslimskí utečenci sa budú môcť do Srebrenice vrátiť, účastníci spomienky trvali na tom, aby organizátori vynechali prejavy. Pred prítomnými vystúpil len najvyšší predstaviteľ moslimskej komunity v Bosne Mustafa Čerič, ktorý sa pomodlil a predniesol niekoľko slov.
"Neprišli sme sem pre pomstu," povedal a dodal, že tí, čo prežili, chcú len vedieť, čo sa stalo ich milovaným a dočkať sa toho, že páchatelia budú postavení pred spravodlivosť. "Spravodlivosť je našim osudom," uviedol Čerič, ktorý srebrenické udalosti prirovnal k teroristickým útokom na USA z 11. septembra 2001. "Modlíme sa za to, aby sa smútok zmenil na nádej, aby sa pomsta zmenila na spravodlivosť a slzy matiek sa stali pripomienkou - aby sa Srebrenica a New York už nikomu nikde nikdy nestali."
Po vojne sa do Srebrenice vrátilo len pár stoviek Moslimov, ktorí tam pred konfliktom tvorili väčšinu. Teraz Srebrenicu obývajú hlavne Srbi, ktorí utiekli z iných častí Bosny.
Srebrenická masakra vrhla zlé svetlo aj na neschopnosť medzinárodného spoločenstva účinne zasiahnuť a pôsobenie súčasného generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana, ktorý v čase bosnianskej vojny pôsobil ako šéf mierových operácií svetovej organizácie. V apríli podala demisiu holandská vláda po tom, čo tamojší historici zverejnili správu o role holandských vojakov a politikov pri masakre.
Neúspech medzinárodného spoločenstva ilustruje aj skutočnosť, že osoby, ktoré za masakru nesú najväčšiu zodpovednosť - Mladič a Karadžič - zostávajú stále na slobode.
