Ale napriek tomu má Karel Gott pocit, že sa proti nemu vedie triedny boj. A dokonca mu to pripomína dávne časy, keď boli umelci zakazovaní komunistickým režimom. Čo sa prekristapána stalo? Gottove piesne sa neobjavujú na rozhlasovej stanici Radiožurnál.
Áno, vedenie tejto stanice prednedávnom potvrdilo, že na základe prieskumu vyradilo piesne niektorých interprétov, pretože boli príliš obohrané. Na toto konto sa už ozvala Helena Vondráčková, ktorá svoje pesničky označila za „národné bohatstvo" a podala v tomto zmysle sťažnosť Rade Českého rozhlasu. Neuspela a všetci ju vysmiali.
Karel Gott nie je tak hlúpy, aby tvrdil niečo podobné. Vo veľkom rozhovore pre magazín MF Dnes napokon zdôrazňuje, že sa nesťažuje. Ale už to, že porovnáva čokoľvek zo súčasnosti k bývalému režimu, je drzosť najväčšieho kalibru.
Bol to Karel Gott, ktorý sa stal do určitej miery symbolom normalizácie. Nechal režim, aby si ho vystavil vo výkladnej skrini ako dôkaz toho, že žijeme v dobrých a normálnych pomeroch. „Prezident zabudnutia a idiot hudby patrili k sebe," napísal o Gottovi a prezidentovi Husákovi spisovateľ Milan Kundera v Knihe smiechu a zabudnutia.
Prezidenti ho však milovali bez ohľadu na dobu. Od Husáka dostal titul Národného umelca, od Klausa zasa Medailu za zásluhy. Havel o ňom pred vyše než desiatimi rokmi povedal, že je preňho „príkladom profesionálnej kontinuity, je ako hora Říp, čo tu stále stojí."
Karel Gott je skvelý spevák, ktorý by sa preslávil v každej dobe i režimu. Vlastne nemôže za to, že mu osud kladie do cesty stále nejakých vďačných a milujúcich prezidentov. Tým skôr by však nemal hovoriť hlúposti o triednom boji.
