Kvetín a sviečok pred katedrálou je tak veľa, že plameň občas preskočí a začnú horieť plastové obaly. A Nóri, ktorí sa schádzajú, aby si ticho uctili obete piatkovej masakry, ich musia uhasiť.
Z Nórska píše náš redaktor Tomáš Vasilko.
OSLO. Sme v Oslo, v hlavnom meste Nórska, ktoré zažilo v piatok najsmutnejší deň od druhej svetovej vojny.
Pred katedrálou v centre mesta vytvorili domáci pietne miesto, kde zapaľujú sviečky a nosia kvetiny. Stojí tu niekoľko stoviek ľudí. Mnohým sa lesknú slzy v očiach. Iní sa modlia.
Aj za to, aby sa zostávajúce stratené osoby, nakoniec našli.
Dúfajú a veriaMnohí sem prišli prosiť za svojich blízkych. Staršia žena v okuliaroch ledva rozpráva. Na otázku, či sa niekoho z jej známych priamo dotkli útoky len prehĺta slová.
„Má 14, 15 rokov... môj vnuk. Bol na ostrove. Ešte sa nenašiel,“ povie len a jasne dáva najavo, že nechce hovoriť. Človek sa v takej chvíli aj ťažko dokáže na niečo spýtať.
Tínedžerka s blond vlasmi je odvážnejšia. Hovorí na kameru jednej zahraničnej televízie. Aj na nej vidieť šok z toho, čo sa stalo. Na záver vysvetlí, prečo. „Mala som tam kamarátov. Môžu byť mŕtvi. Nemyslím, že ich ešte nájdu,“ hovorí a oči jej prezrádzajú, v akom je asi duševnom stave.
Aj Nóri, ktorí nemali nikoho v útokoch, ťažko hľadajú slová. Opakujú, ako ich udalosti šokovali. Jedna žena hovorí, že útok rasistického človeka súvisí s nárastom moslimskej menšiny v Nórsku. A že extrémisti sú na oboch stranách.
„Nemyslím si, že by počet pravicových extrémistov stúpol v krajine,“ oponuje pri katedrále stojaci Jonas. „Mohlo sa to stať kdekoľvek, v akejkoľvek krajine,“ dodáva.
FOTO - TASR/AP
Vojaci strážia prístupové cestyHneď vedľa katedrály je vládna štvrť, kde sa v piatok o pol štvrtej odohral prvý bombový útok. Zahynulo vtedy sedem ľudí. Kto by si vtedy pomyslel, že to nebude to najhoršie, čo sa 22. 7. 2011 v krajine stane.
Zasiahnutú vládnu budovu, ako ju ukazovali svetové televízie, nevidieť. Ozbrojení vojaci strážia prístupové cesty k nej, ktoré sú uzavreté pre verejnosť. V neskorom večernom šere dlhých nórskych letných dní vidieť matne v diaľke len obhorené steny jednej budovy.
Aj pri policajných páskach ľudia zapaľujú sviečky, či pokládajú nórske zástavy. Tie na vládnych budovách, ale aj hoteloch, visia na pol žrde.
