Oficiálne tu však žiadne menšiny nežijú. Vo Francúzsku neexistuje Francúz arabskej národnosti či Afrofrancúz. Zákon pozná len obyvateľov s francúzskym pasom a bez neho. Bodka.
Francúzski miestni poslanci to chcú po pobyte vo Washingtone zmeniť a bojujú za národnostné štatistiky. Ak nebudeme vedieť, koľko máme Arabov, černochov a Ázijčanov, nemôžeme bojovať proti ich diskriminácii, tvrdia mladí politici.
Poslanci afrického pôvodu poukazujú na to, že nezamestnanosť na predmestiach je vyššia ako v mestách. Hovoria o voličoch, čo sa im sťažujú na nerovné zaobchádzanie pri hľadaní práce. Neoficiálne, samozrejme. Veď kto by bol diskriminovaný, keď sú všetci Francúzi?
Má to však háčik. A nie jeden. Do ktorej kolónky sa zapíšu mulati? Veď tretina francúzskych manželstiev je zmiešaných. A pomôže to vôbec diskriminovaným? Černoch z dobrej štvrte je predsa vnímaný inak ako černoch zo zlej. A koľkým z futbalových fanúšikov vlastne záleží na „národnosti“ Zinedina Zidana?
Zástancovia francúzskeho modelu tvrdia, že rovnosť šancí presadzuje už teraz. Svedčia o tom dva politicky opatrné pojmy: Zóny prioritného vzdelávania a Vysoký úrad na boj s diskrimináciou (jednotlivcov).
A nakoniec to najdôležitejšie. Prihlásia sa francúzske menšiny dobrovoľne k svojmu pôvodu? Po poučenie tentoraz netreba ísť do Ameriky. Stačí Slovensko. Podľa oficiálnych štatistík (2001) máme 90-tisíc Rómov. V skutočnosti? Niekoľkokrát viac.
