Nemal frčky plukovníka ako John Hunt, ktorý v päťdesiatom treťom výpravu britského impéria ako prvú doviedol na vrchol Mount Everestu. Ivan Gálfy (15. 7. 1933 - 19. 7. 2011) bol len slovenský horský vodca a záchranár, ale vyžarovala z neho neodolateľná autorita.
Ospravedlňujúco vždy zažmurkal očami spoza okuliarov a napokon mu odsúhlasili aj to, čo predtým striktne odmietli. „Hory ma naučili nevzdávať sa," vravel.
Premiéra na Hore smrti
Voľakedy bol výstup relaxom v porovnaní s tortúrou, čo predchádzala výjazdu. Každú expedíciu do Himalájí si bolo treba najskôr vyprosiť alebo vypapuľovať u vrchnosti. Potom časť peňazí na ňu odmakať na výškových prácach a za ne zohnať devízové prísľuby.
Medzitým vyžobrať od známych i neznámych vo firmách výstroj a proviant. A napokon všetko naložiť do prepožičanej tatrovky, čo šla do Himalájí ako predvoj. Rok príprav pre dva-tri mesiace dobrodružstva.
S druhmi z Nanga Parbatu: Michalom Orolinom a Ivanom Fialom. FOTO - MILAN ŠIMUNIČ
Tatranským Ivanom - Gálfymu aj Urbanovičovi - sa po dvoch výpravách do Hindúkušu (1965 a 1967) sedemtisícovky začali máliť. Snili o karakoramskom Hidden Peaku. Buď Nanga Parbat, alebo nič, odkázali im z Pakistanu. Ponúkli im osemtisícovku s najhoršou povesťou. S najväčším počtom obetí. S najdlhším, 17-kilometrovým výstupom. Pristali. Na prvý pokus v šesťdesiatom deviatom sa Slováci nedostali ani do 7000 m.
S armádnym generálom sa Gálfy prvý raz stretol v roku 1970, keď prezidenta Ludvíka Svobodu sprevádzal pri výstupe na Gerlach. Medzi rečou spomenul, že chystá ďalší pokus o výstup Buhlovou cestou na Nanga Parbat. „Po návrate mi o tom príďte porozprávať," odvetil mu. Svoboda nezabudol. Po Gálfyho výpravu, z ktorej 11. júla 1971 stáli na vrchole Ivan Fiala a Michal Orolin, poslal do Tatier prezidentský špeciál.
Vedel vybrať správnu partiu
„Bál som sa, že celému československému horolezectvu pribuchneme dvere, keď ani na druhý pokus nevylezieme na Nanga Parbat, lebo taká bola doba," povedal mesiac pred smrťou. Tušil jej blízkosť, rakovina ho kvárila už niekoľko rokov, aj preto trochu predsunul stretnutie pred kalendárnu štyridsiatku výstupu na prvú osemtisícovku.
„Nebyť Gálfyho buldodžej povahy, vzhľadom na záľahy snehu, dochádzajúce zásoby a únavu z týždňov čakania na pár dní vhodného počasia by sme to boli vzdali," priznáva Fiala. „Šiel osobným príkladom. Vyšiel až po Murínovu hlavu, kde nás čakal."
Nebál sa veľkých výzev
„Mal úžasný cit pre výber cieľov a nebál sa veľkých výzev," oceňuje Zoltán Demján, ktorý stál na troch osemtisícovkách vrátane tej najvyššej. V Gálfyho ére československé horolezectvo v Himalájach držalo krok so svetovým. Buhlova cesta na Nanga Parbat dodnes nemá ďalšie opakovanie, výstup na Makalu v roku 1976 bol prvovýstup, podobne Demjánov a Božikov na Lhoce Šar z jari 1984.
S českým lekárom z výpravy na Lhoce Šar 1984 Leošom Chládekom. FOTO - MILAN ŠIMUNIČ
Makalu však nezaradil medzi svoje obľúbené vrchy, lebo sa z nej dvakrát vrátil bez jedného chlapa. „Vždy optimistický, zhovievavý k chybám svojich blízkych, veľkorysý otužilec, ktorý každý večer lezie do spacieho vaku len v ľahkej flanelovej košeli a v trenírkach, veľmi striedmy v jedle a napriek zdanlivo nezvládnuteľnému zmätku pred odchodom expedície počas nej prekvapujúci prehľadom o všetkom - o veciach aj o ľuďoch," napísal o ňom dlhé, ale výstižné súvetie v jednej z knižiek o spoločných výpravách do Himalájí hĺbavý český lekár Jaromír Wolf.
Gálfy bol spiritus rector slovenského horolezectva. Posledných šesť rokov federácie funkčne aj šéf československého. Vodca, bara sáhib, ako ho oslovovali šerpovia, ktorým osobne vyplácal každú rupiu. Horal, akých bolo málo. Štvrťstoročie ako ústredný náčelník (po Ferkovi Mrázikovi len druhý v histórii) šéfoval slovenskej Horskej službe. Zbohom jej dal v júli 2001.
Júl bol jeho mesiac. V ňom sa narodil aj zomrel. Bezmála presne na štyridsiate výročie úspechu, ktorý si Slováci ešte dlho budú pripomínať.
