Ako žiaci v základnej škole sme si na WC občas museli vypláchnuť ústa roztokom fluoridu. Bolo to na začiatku 70. rokov a komunistická strana sa rozhodla opäť tvrdo zakročiť nielen proti triednemu nepriateľovi, ale aj proti zubnému kazu.
Určite poznáte existenciálne i existenčné strasti maliara Vincenta van Gogha. Opísal ich v listoch svojmu bratovi Theovi. Americký ironik Woody Allen ich zas prepísal do podoby dielka Keby boli impresionisti dentisti.
Dentista Vincent sa v nich sťažuje bratovi Theovi, s akým nepochopením sa stretáva, keď robí protézy a mostíky podľa svojich predstáv, a nie podľa predstáv zákazníkov. Problém je v tom, že Vincentove umelecké predstavy majú veľmi ďaleko od toho, na aký praktický účel majú mostíky a protézy slúžiť.
Tieto spomienky na fluoridové výplachy a Allenovu poviedku mi vyvolala informácia, že v Austrálii do pitnej vody na mnohých miestach pridávajú fluór. Z vodovodných kohútikov teda tečie voda, čo chráni zuby pred zubným kazom.
Napríklad John Carnie, ktorý je v štáte Viktória čímsi ako šéfom úradu verejného zdravotníctva, má pre verejnosť takéto posolstvo: „Vedecké štúdie preukázali, že fluorizácia vody je efektívny a bezpečný spôsob prevencie zubného kazu. Deti, ktoré pijú takto upravenú vodu, majú menej kazov ako deti, ktoré možnosť piť takúto vodu nemajú.“
Takže štát vie napomôcť k zdravým zubom a môže byť aj demokratický; zdravé zuby posúvajú zas prácu dentistov k „impresionizmu“ . Teda k estetike.
