Bieloruský diktátor má strach z internetu, stredy, humoru a mladých ľudí. Za posledný mesiac jeho tajná služba a polícia zatkli takmer dvetisíc mladých ľudí. Previnili sa tým, že mlčali alebo tlieskali.
Keď zomrie Bielorus, ide do neba alebo naspäť do Bieloruska.
Život s Alexandrom Lukašenkom nie je jednoduchý a tak si ho Bielorusi uľahčujú aspoň zmyslom pre humor. V boji proti režimu, ktorý až príliš pripomína Sovietsky zväz, akurát tam funguje internet, vytasili ho už aj mladí odvážni aktivisti.
Toto leto začali organizovať takzvanú revolúciu cez sociálne siete. Cez Twitter, VKontakte či Facebook sa dohadujú na spontánnych protestoch. Každú stredu sa stretnú na vopred dohodnutom mieste, kde potom len stoja a mlčia.
Hľadáš políciu? Zatlieskaj
Lenže Lukašenko nemá zmysel pre humor. Tiché protesty už natoľko nahnevali jeho režim, že počet zatknutých tichých demonštrantov za posledný mesiac sa blíži k číslu dvetisíc. A jednou z hlavných úloh bieloruskej tajnej služby je teraz sledovať, či sa na námestiach náhodou nesformoval rad ľudí, ktorí nič nehovoria alebo tlieskajú, keď má ich prezident práve prejav. Znie to absurdne, ale tak vyzerá leto 2011 v Bielorusku.
„Ak chcete zavolať políciu v Amerike, zavoláte 911, v Rusku vytočíte 02, no a v Bielorusku stačí zatlieskať rukami.“ Tak znie ďalší vtip, ktorý sa šíri po tejto desaťmiliónovej krajine. Problémom je, že je až príliš pravdivý.
Dvadsaťpäťročnému Andrejovi Tkačevovi posledné dva týždne do smiechu veľmi nebolo. Horúce letné dni totiž strávil v dusnom bieloruskom väzení.
Mladý Bielorus zorganizoval na sieti VKontakte, ruskej obdobe Facebooku, kampaň Omrzel nás Lukašenko/Stop Luka. Má už okolo 25-tisíc fanúšikov a tak sa Andrej veľmi rýchlo dostal na čiernu listinu KGB. Tajnej služby, ktorá si ani po páde Sovietskeho zväzu nezmenila meno a zostala mu verná.
KGB ma dostala
Keď sme s Andrejom Tkačevom prvýkrát četovali, skrýval sa na neznámom mieste v hlavnom meste. „KGB ma čaká doma, tlačia na moju mamu a snažia sa ma vyprovokovať, aby ma dostali,“ napísal nám Andrej a potom sa už dva týždne neozval.
Až túto stredu nám od neho na sociálnej sieti prišla správa. „KGB ma chytila pred dvanástimi dňami. Celý čas som bol vo väzení. Bolo to príšerné. Stále ma sledujú, skonfiškovali mi všetky počítače, laptop, mobilný telefón. Teraz sedím v internetovej kaviarni a pri vchode sedia dvaja agenti v aute...“ referoval Andrej.
Dohodli sme sa, že hneď ako bude mať možnosť, ozve sa a opíše nám podrobnosti svojho zatknutia a väzenia.
O jeho prípade informovala aj mimovládna organizácia Viasna, ktorá monitoruje politické represie v krajine. Minský súd moskovského rajónu ho podľa nej odsúdil na desať dní za „ľahké chuligánstvo“.
Nový formát vzbury
„V poslednom čase v Bielorusku prebiehajú protesty v novom formáte. Cez internet sa jeho účastníci dohovoria, kde sa stretnú v centre Minska. Nemajú žiadne vlajky ani transparenty. Nevykrikujú žiadne slogany, len tlieskajú,“ opísala ruská agentúra RAPSI, ktorá sa venuje právnickým a súdnym informáciám, ako to vyzerá každú stredu v bieloruských mestách.
Či sa však tým stovkám aktivistov podarí niečo v Bielorusku zmeniť, je veľmi otázne. Protestujúcich je stále relatívne málo. Režim sa s pomocou KGB snaží potlačiť akýkoľvek prejav odporu.
Ak niečo presvedčí väčšinových Bielorusov, aby vyšli do ulíc, je to až stav, ktorý pocítia na svojej peňaženke. Takých ako Andrej, ktorí by riskovali väzenie, sú stovky, možno tisíce. Na zmenu systému, ktorý riadi pevnou rukou KGB a Lukašenko, je to v desaťmiliónovej krajine príliš málo.
Zatiaľ sa Lukašenkovi vďaka dotáciám a pôžičkám z Ruska darilo udržať ceny aj penzie na takej úrovni, aby ľudia nemali dôvod masovo protestovať. A oficiálna propaganda v televízii nevidí nikde žiadnu krízu. To sa však môže zmeniť.
Je to o ekonomike
Po sedemnástich rokoch diktatúry má Lukašenko veľký problém – zlú ekonomickú situáciu v krajine. „Ceny niektorých potravín sú už teraz aj trojnásobné, inflácia prekročila 30 percent a valút je tu tak málo, že cudzincov vyzývajú, aby platili len nimi a ešte dostanú aj zľavu,“ rozpráva bieloruský analytik Pavel Usov. Je leto, zatiaľ podľa neho žijú ľudia zo svojich vypestovaných zásob, keď však udrú mrazy, nespokojnosť by sa mohla prejaviť ešte výraznejšími protestmi.
Presvedčený je o tom aj bieloruský korešpondent Gazety Wyborczej Andrzej Poczobut. Lukašenkov systém je závislý od lacných ropných surovín z Ruska, ktoré jeho krajina spracúvala a potom predávala na európskych trhoch. „Tomu je koniec,“ tvrdí novinár Poczobut, ktorý sa len minulý týždeň dostal na slobodu z väzenia po troch mesiacoch. Aj on je jedným z tých Bielorusov, ktorí sa neboja povedať, čo si o Lukašenkovi myslia. Vo väznici v meste Grodno vystriedal viacero ciel s ťažkými kriminálnikmi.
Novinár patrí do basy
Pre svoje články, v ktorých písal o zmanipulovaných prezidentských voľbách a kde o Lukašenkovi hovorí len ako o diktátorovi, ho odsúdili na tri roky. Po silnom tlaku ho nakoniec prepustili s podmienkou.
Popri aktivistoch sa bieloruská polícia zameriava najmä na novinárov. Minulý týždeň ich podľa organizácie Viasna zatkli okolo dvadsaťpäť. Žurnalistov a Západ viní Lukašenko, že šíria paniku medzi ľuďmi.
„Zdá sa však, že dôvod na paniku má skôr Lukašenko,“ rozpráva známy ruský novinár Pavel Selin. Jeho samého pred siedmimi rokmi za televízne reportáže o Bielorusku vykázali z krajiny a dostal päťročný zákaz vstupu do Bieloruska. Novú formu protestov sleduje preto pozorne a podobne ako viacerí bieloruskí analytici sa na horúce leto v Bielorusku pozerá s nádejou.
Atmosféra strachu, ktorú Lukašenko vytvoril, nie je až taká neprekonateľná, ako sa zdá.
Pavel Selin, ruský novinár
„Doteraz sa na protestoch zúčastňovali najmä mladí aktivisti, opozícia a novinári. Teraz je to oveľa masovejšie a pridali sa aj obyčajní ľudia,“ komentuje Selin. Demonštranti sú podľa neho veľmi originálni a kreatívni vďaka satire, ktorú nasadili proti Lukašenkovi.
Pozor, idú ruské správy
Napriek tomu, že ruský premiér Vladimir Putin politicky podporuje Alexandra Lukašenka, ruské médiá informujú o Bielorusku veľmi kriticky. Až nevídane otvorene, z čoho je režim v Minsku veľmi nervózny.
Kanál NTV, kde má Selin svoju vlastnú talkshow, zverejnil pred prezidentskými voľbami v Bielorusku dokument s veľavravným názvom Krstný otec s narážkou na prezývku Alexandra Lukašenka, ktorého doma všetci poznajú ako svojho Baťku.
„Samozrejme, že režim vtedy vypol vysielanie ruských televízií, ale na internete sa tie dokumenty medzitým stali hitom,“ objasňuje známa bieloruská disidentka a šéfredaktorka internetového magazínu 34 Irina Vidanavová. Do tohto leta bola veľmi skeptická, či sa s režimom sovietskeho typu, aký panuje v Bielorusku, môže niečo stať. „Teraz mám pocit, že sa deje niečo veľké. A ten pocit som nemala už veľmi dlho,“ podotýka.
Jedným z dôvodov je internet a jeho sociálne siete. Lukšenko ich síce môže blokovať, nemôže ich však vypnúť. „Milióny Bielorusov si zvykli na siete ako VKontakte či Twitter, keby im ich Lukašenko vypol, nahneval by obrovskú masu ľudí. Zatiaľ však bojuje len s jednotlivcami.“
