Tri dni si Európsky parlament uctieval pamiatku Dr. Otta von Habsburga (20. 11. 1912 - 4. 7. 2011), ktorý bol 20 rokov jeho poslancom. Keď ho zvolili po prvý raz v roku 1979 (to boli prvé voľby do europarlamentu vôbec), mnohí predpovedali, že pre svoj vysoký vek nevydrží ani do konca volebného obdobia. Vydržal dve desaťročia.
Jeho život bol naplnený víziami, ktoré sa usiloval uskutočňovať, bol nesmierne vzdelaný a cieľavedomý. Tak ako kedysi ostro vystupoval proti nacizmu, neskôr vynaložil obrovskú energiu v aktivitách proti komunistickým režimom. Odmietal politiku „mierového spolužitia" či „zbližovania" Východu a Západu, presadzoval, aby Západ nespolupracoval s komunistickými diktátormi, ale s utláčanými národmi.
Zotročovanie Východu
Železnú oponu vždy považoval za neprirodzenú. V paneurópskom programe z roku 1976 Otto píše: „Socializmus znamená zotročovanie a je preto opakom skutočnej sociálnej politiky… Pre nás sa Európa nekončí na neprirodzenej a kriminálnej hranici, ktorá pretína… srdce nášho kontinentu. Pre nás sú Poliaci a Maďari, Česi a Slováci, obyvatelia Pobaltia a Rumuni rovnako ako milióny obyvateľov stredného a východného Nemecka ujarmení komunistickými straníckymi a vojenskými diktatúrami práve tak Európanmi ako Francúzi, Rakúšania alebo Španieli."
Bol iniciátorom strihania ostnatého drôtu na maďarsko-rakúskej hranici 19. augusta 1989. Paneurópsky piknik vtedy po prvý raz urobil do opony dieru, cez ktorú na Západ odišli stovky východných Nemcov. Od novembra 1989 dôrazne požadoval čo najrýchlejšie zapojenie postkomunistických štátov do procesu európskej integrácie.
Svadba so saskou princeznou Reginou v roku 1951. FOTO - ČTK/AP
Od smrti Richrda Coudenhoveho-Kalergiho, zakladateľa paneurópskeho hnutia (1923) bol v období 1973 - 2004 jeho medzinárodným prezidentom. Stojí za zmienku, že do tejto funkcie ho navrhol francúzsky prezident Georges Pompidou. Potom až do smrti bol čestným (ale stále aktívnym) prezidentom.
Jerzy Buzek, predseda Európskeho parlamentu, niekdajší spoluzakladateľ poľskej Solidarnosci, nazval tento týždeň Dr. Habsburga „európskym gigantom". V roku 1953, dávno predtým, než sme si vôbec začali uvedomovať potrebu silnej jednotnej Európy, Otto napísal: „Príkazom doby je jednota európskeho kresťanského sveta, koniec národných sporov, skutočné porozumenie založené na morálnych princípoch a nedotknuteľnom práve, ktoré tvorí základ veľkosti Západu."
Mal rád Slovákov
Dr. Habsburg chodil na Slovensko pomerne často a rád. Pripomeňme si jeho vystúpenie v Národnej rade v roku 1991, ktoré malo veľmi pozitívny ohlas. Povedal vtedy, že stredná a východná Európa má otvorenú cestu do európskych spoločenstiev a záleží len na nej, kedy sa k nim bude môcť pripojiť.
S prezidentom Rudolfom Schusteropm v roku 2003. FOTO - TASR
Na pozvanie slovenských Paneurópanov sa zúčastňoval valných zhromaždení v Košiciach, Žiline, Trenčíne, Bratislave. Jeho vystúpenia boli sugestívne a fundované. Vždy mal pred očami konkrétne témy: čo treba urobiť dnes, aby sme niečo dôležité mohli urobiť zajtra. Verejne vystupoval aj dlho po dovŕšení deväťdesiatky.
Pri svojom nabitom programe nie raz improvizoval. Stalo sa, že sme ho vyzvali, aby šiel k rečníckemu pultu. Rýchlo sa potichu spýtal: „O čom mám hovoriť? V akom jazyku? Ako dlho?" Pokyny dodržal presne a jeho prejav bolo možné uverejniť bez akejkoľvek štylistickej či obsahovej korektúry. Na oslave jeho 95. narodenín v Dome priemyslu vo Viedni vystúpilo šesť slávnostných rečníkov; hovorili po nemecky, anglicky, francúzsky, španielsky. Otto si nerobil nijaké poznámky. Ale vo svojom ďakovnom prejave reagoval na každého z nich v jeho jazyku a vecne k téme, ktorá odznela.
Čo ho môže charakterizovať lepšie? V pondelok ráno odišiel kus európskej histórie, odišiel človek, ktorý formoval Európu súčasnosti a budúcnosti.
Autor: Juraj Alner
