uhý svet niekto pomáhal.
Zomierali v odstavenej dodávke, prenajatých motelových izbách, niekedy vo vlastnom dome, ich mŕtve telá potom nachádzali pri vrátniciach nemocníc. Väčšina z nich trpela neznesiteľnou bolesťou, preto si zobrali život a ďakovali mužovi, ktorý im umožnil jednoduchý, bezbolestný odchod. Americký patológ na dôchodku Jack Kevorkian neskrýval, že pomohol do hrobu minimálne stotridsiatim trpiacim, no ako tvrdil, vždy sa riadil najlepším svedomím. Počet jeho obetí či klientov je šokujúci a ťažko overiteľný. Prvý prípad však poznáme pomerne podrobne.
Smrť v dodávke
Päťdesiatštyriročná Janet Adkinsová sa už zmierila s tým, že ju čaká smrť. Ťažko však niesla pomyslenie na peklo, ktoré tým pripraví rodine. Pred rokom učiteľke z Oregonu zistili Parkinsonovu chorobu, ktorá spočíva v degenerácii neurónov a vždy sa končí smrťou. Janet Adkinsová sa desila chvíle, keď sa pre chorobu nebude môcť sama obliecť, nespozná manžela a možno ani vlastný odraz v zrkadle.
V zúfalom stave ju zaujal nezvyčajne morbídny inzerát v novinách. Ponúkal „poradenstvo pri smrti“ a opisoval zariadenie, ktoré jednoduchým ovládaním dopraví do žily najprv sedatíva a potom smrteľnú dávku jedu. O pár mesiacov, 4. júna 1990, ležala v otlčenej dodávke neďaleko svojho domu.
Hľadela na dávkovače sedatív a vedela, že od smrti ju delí jediné: stlačiť spúšťač. O šesť minút bola mŕtva. A len čo elektrokardiogram potvrdil smrť, zdvihol Jack Kevorkian – vynálezca smrtiaceho stroja a majiteľ dodávky – telefón, zavolal políciu a nahlásil, čo sa stalo.
Prípravy na odchod
Aktivista za plánovanú smrť tak prvýkrát uskutočnil to, čo roky hlásal v médiách. Prihlásil sa, lebo potreboval publicitu, no zároveň sa dobre pripravil, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Potom, ako ho kontaktoval Janetin manžel, Kevorkian mesiace prípad konzultoval s lekárom, ktorého meno nechcel prezradiť. Keď choroba pokročila a zlyhali všetky spôsoby liečby, Janet za ním pricestovala sprevádzaná manželom a najlepším priateľom.
V reštaurácii jej podrobne opísal stroj smrti, ona vyjadrila súhlas a podpísala dokumenty. Všetko dokladá videonahrávka. Keď v osudný deň Janet posledný raz vydýchla v upravenej dodávke, manžel s priateľom čakali v blízkom hoteli (dvaja synovia rozhodnutie neschvaľovali a radšej zostali doma). „Predtým, ako zomrela, sa pozrela na mňa a povedala: ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ opisoval Kevorkian situáciu, ktorej bol jediným svedkom.
Kde sú hranice
Prípad vzbudil rozruch a zburcoval odborníkov na medicínu, právo aj etiku. Kevorkian podľa mnohých prekročil, čo je pre lekára prípustné, vykročil za hranice eutanázie a asistoval pri samovražde, v čom mnohí videli prax, akú už tolerovať nemožno. Lenže, je tu rozdiel? Viacerí ho videli a tvrdili, že je zásadný. Ako vraveli, je síce na hrane, ale stále humánne, odpojiť od prístrojov pacienta v beznádejnej kóme.
Tiež môžeme debatovať, či je prijateľné súhlasiť s chorým v poslednom štádiu smrteľnej choroby, ktorý odmietne liečbu a urýchli si tým smrť. Kevorkian však zašiel ďalej. Mnohí nezniesli predstavu, že bude legálne, ak trpiaci pacient vyhľadá lekára, vysloví želanie – chcem zomrieť, prosím, zabite ma – a lekár mu vyhovie. Iní sa zas dokázali stotožniť s tým, že základným ľudským právom bude právo na smrť, no neverili okolnostiam tohto konkrétneho prípadu.
Pýtali sa, či mohla byť Janet zodpovedná sama za seba. Do akej miery choroba poškodila mozog a skreslila rozhodnutie? Stačila naň jedna večera v reštaurácii? Ako mohol jediný lekár vziať zodpovednosť za všetky potrebné lekárske posudky v takom náročnom prípade?
Thanatron – stroj smrti – uspal a potom otrávil pacienta v kóme.
Spúšťač stlačil pacient, Kevorkiana teda nemohli súdiť za vraždu
Prvý súd
Na jeseň 1990 bol Kevorkian obvinený z vraždy prvého stupňa, ale porota ho napokon oslobodila, zasiahnutá emotívnou výpoveďou pozostalých Janet Adkinsovej. S podobným (zlo)činom nerátali ani vtedajšie zákony, dlho nebolo jasné, či vôbec došlo k trestnému činu a či hľadať vinníka. Kevorkian totiž Janet smrtiaci jed nevpichol. Iba jej dal pomôcku a potom sa prizeral bez toho, aby činu zabránil.
„Mojou úlohou je urobiť z eutanázie pozitívnu skúsenosť,“ hovoril muž prezývaný Doktor Smrť. „Klopem na dvere lekárskej profesie, aby prijala zodpovednosť vrátane asistencie pacientovi pri umieraní.“ Prvý prípad priniesol pozornosť úradov i médií a všetci si kládli otázku: aký motív môže mať nevýrazný lekár a neúspešný umelec, že sa odhodlá k hraničnému aktivizmu a znáša jeho kontroverzné dôsledky?
Nevýrazný patológ
Jack Kevorkian sa narodil v roku 1928 v Michigane v meste Pontiac blízko Detroitu ako druhé dieťa imigrantskej rodiny. Rodičia boli Arméni, spoznali sa v zámorí, kam utiekli z Turecka pred genocídou. Jeho neskoršiu fascináciu smrťou mnohí pripisujú práve krvavým príbehom, ktorými ho v detstve zahŕňali príbuzní. Jeho rodné meno bolo Jacob - na Jacka ho skomolil úradník, netušiac, že tým vznikne celoživotná prezývka.
Na medicínu prestúpil z techniky a hneď po štúdiu si vybral patológiu. Nikdy však nespravil oslnivú kariéru. Mimo aktivít po šesťdesiatke, o ktorých bude reč, by sa do brandže nikdy výraznejšie nezapísal. Muž, ktorý sa dostal na obálku časopisu Time, si nepotrpel na luxus a žil skromný život. Striedmo sa stravoval aj obliekal. Peniaze za smrtiace zákroky odmietal nie z opatrnosti, ale z presvedčenia.
Nikdy sa neoženil a správy o jeho povahe znejú rozporne: akoby ten čudný, zachmúrený a nevypočítateľný muž, ako ho opísali kolegovia z práce, nebol ten istý, kto hýril vtipom a dobrou náladou, ak sa nachádzal v kruhu dobrých priateľov. Priťahovalo ho umenie, no neprerazil ani v džeze ako flautista, ani ako maliar morbídnych obrazov.
Maliar a hudobník
Už desaťročia pred kauzami v deväťdesiatych rokoch ho kolegovia prezývali Doktor Smrť. Dôvodom bol Kevorkianov nápad fotografovať tváre pacientov na smrteľnej posteli, aby v ich očiach zachytil prichádzajúci koniec. Ako aktivista sa patológ a milovník Johanna Sebastiana Bacha prejavoval už od šesťdesiatych rokov. Stúpajúci počet popráv v USA ho priviedol k nápadu použiť telá odsúdených na orgány.
Chcel umožniť, aby sa väzeň mohol rozhodnúť pre popravu anestetikami, ktoré na rozdiel od elektrického kresla či jedu nepoškodia telo a orgány, ktoré po odobraní dokážu zachrániť niekoľko životov. Kampaň však prepadla a neúspech Kevorkiana znechutil. Z medicíny sa na dlhší čas stiahol a vyše desať rokov strávil v Long Beach v Kalifornii.
Živil ho polovičný úväzok v miestnej nemocnici, vo voľnom čase maľoval, skúšal písať a produkoval jeden beznádejne neúspešný film. V tom čase sa nezdalo, že príde čas, keď Jack Kevorkian pretne život pokojného dôchodcu, vyrobí smrtiaci stroj a vyrazí na cesty ako posol milosrdnej smrti.
Stroj smrti
Zmena prišla postupne. Začiatkom osemdesiatych rokov sa v okrajových medicínskych časopisoch začali objavovať Kevorkianove príspevky o etike a eutanázii. Kompetentní si spomenuli na zabudnutý nápad brať odsúdencom orgány a prizvali starnúceho muža k tvorbe zodpovedajúcich zákonov. Pocit užitočnosti a záujem médií pôsobil blahodarne.
Jack Kevorkian cítil, že sa mu vracia sebadôvera a viera, že veci sa dajú meniť aktívnym prístupom. Poslednou kvapkou bol otrasný prípad muža z kláštornej nemocnice, ktorý roky nevýslovne trpel, pretože rádové sestry odmietali eutanáziu a držali ho pri živote napriek nevyhovujúcim podmienkam, bez potrebnej starostlivosti. „Vtedy som si povedal – dosť!
Vyrobím stroj smrti,“ spomínal na hroznú skúsenosť. Zlovestný Thanatron (z gréčtiny stroj smrti) zmajstroval na kolene a za menej ako tridsať dolárov. Pripomínal kovový obdĺžnik: hore z rámu viseli tri dávkovače s chemikáliami napojené na injekčnú ihlu. Prvý sa začal napúšťať soľný roztok. Do neho po stlačení spínača odkvapkalo silné sedatívum a priviedlo pacienta do hlbokej kómy. Do tretice prišla do krvi smrteľná dávka chloridu draselného – pacient dostal infarkt a zomrel bez bolesti, v hlbokom spánku.
Smrtonosná cesta
Kevorkian vedel, že prístroj bude fungovať. Know-how získal v roku 1987 v Holandsku, kde eutanáziu povoľoval zákon a on študoval cesty, ako najvhodnejšie bez bolesti ukončiť pacientov život. Rok nato sa v miestnych novinách v Detroite objavili čudesné inzeráty ktoré lákali klientov na bezbolestnú smrť. Prvým z viacerých záujemcov sa napokon stala učiteľka s Parkinsonovou chorobou - Janet Adkinsová. Bola to prvá „verejná asistovaná samovražda“ na svete.
Keďže michiganské zákony nepoznali výraz eutanázia a ťažko mu mohli našiť vraždu, Kevorkian nateraz ušiel väzeniu. Zákroky však pokračovali aj potom, ako zákonodarcovia reagovali a zmenili zákony v jeho neprospech. Nasledujúce desaťročie opisuje životopisný film You Don´t Know Jack (Nepoznáte Jacka) – napoly súdna dráma, napoly portrét starca - bojovníka za milosrdnú smrť.
Stotridsať obetí
Klientov si vyberal, zvažoval ich stav a odmietal priemerne štyri z piatich žiadostí. Podľa vlastných záznamov neodmietol asi stotridsať osôb a bol pri tom, keď skonali v dodávke, moteloch, vlastných domoch. Väčšina z nich boli ženy v strednom veku, najmladší klient mal dvadsaťjeden rokov. Nechýbali však ľudia s duševným postihnutím. Roky 1991 až 1999 prežil striedavo na slobode a vo väzbe.
Zámerne vyhrocoval konflikty so súdmi, odmietal kaucie, držal hladovky a obľuboval teatrálne gestá. Raz sa pred súd dostavil v sudcovskej parochni a v stredovekej mučiarenskej klade, aby ironizoval starodávne dogmy, že eutanázia odporuje morálke.
Celkovo čelil štyrom súdnym procesom, z toho z troch ho vysekal Geoffrey Fieger – mladý právnik, ktorý viedol plamenné reči a ako svedkov pozýval pozostalých údajnej obete. Tí opisovali utrpenie príbuzného a väčšinou dojali porotu, ktorá potom uznala, že smrť môže byť dobrodením. A Kevorkian? Niekedy len hodiny po prepustení asistoval ďalšej samovražde.
Súdna dráma
Žalobcovia sa však nevzdávali. Snažili sa Doktora Smrť prichytiť, napríklad pri tom, že podáva liečivá bez lekárskej licencie, ktorú mu odobrali už po prvom prípade. Omnoho závažnejšie fakty však priniesli novinári Detroit Free Press. Ako zistili, zďaleka nie všetci Kevorkianovi klienti museli byť nevyliečiteľne chorí. Niektorí žiadali o smrť v depresii, inokedy mala ich bolesť psychosomatický pôvod, teda bolo možné ju liečiť.
Výčitiek bolo viac: príliš promptné zákroky, povrchné, nekompletné vyšetrenia, chýbajúce posudky psychiatra a dokonca chybné diagnózy. Doktor Smrť niečo z toho pripustil, no hájil sa bojovými podmienkami a tvrdil: „Kto mi pomôže s posudkami, ak so mnou všetci lekári odmietajú spolupracovať?“ V roku 1997 eutanáziu uzákonil americký štát Oregon.
Kevorkian akoby cítil, že víťazstvo je na dosah a cítil sa neohrozený. Rok potom dostala televízia CBS News šokujúcu videonahrávku. Je na nej päťdesiatdvaročný Thomas Youk – mentálne postihnutý a pohybu neschopný pacient trpiaci degeneratívnou chorobou svalov. Televízni diváci však tentoraz videli Jacka Kevorkiana, ako vykonáva čosi, čomu sa dosiaľ vyhýbal. Youkovi sám pichol smrtiacu injekciu, vzápätí sa obrátil na kameru a bohorovne vyzval prokurátora, nech ho zatkne a obviní.
Posledný súd
Bol to však práve prípad Youk, ktorý Kevorkianovi zlomil väz a poslal ho za mreže. Príliš trúfalý Doktor Smrť urobil niekoľko chýb, napríklad, v procese sa zastupoval sám, čo neskôr oľutoval ako arogantné rozhodnutie. Pretože tentoraz injekciu pichol osobne, súdili ho z bežnej vraždy a odmietli vypočúvať pozostalých obete. Proces trval iba dva dni. 23. júna 1999 uznali sedemdesiatjedenročného aktivistu vinného z vraždy druhého stupňa. Odsedel si osem z vymeraných desať až dvadsaťpäť rokov.
Keď v roku 2007 opúšťal michiganskú väznicu Coldwater, bol už Kevorkian trochu iným mužom. Naučil sa pokore, nebol taký bohorovný, tvrdohlavý, presvedčený o svojej pravde. Prepustili ho za dobré správanie a s podmienkou, že samovraždám nebude asistovať ani ich nijako popularizovať. Zvyšok života prednášal na univerzitách rôzne témy, neúspešne tiež kandidoval do Kongresu.
Nepoznáte Jacka
Kevorkianova dramatická kampaň z deväťdesiatych rokov sa stala predlohou vlaňajšieho životopisného filmu You Don´t Know Jack (Nepoznáte Jacka) – Al Pacino za úlohu patológa získal ocenenia Emmy aj Zlatý glóbus, čo je cena pokladaná za zahrievacie kolo Oscarov. Musel to byť mimoriadny večer, keď na červenom koberci vedľa seba kráčali slávny herec a muž, ktorého v roku 1995 American Medical Association nazvala „bezohľadným nástrojom smrti“.
„Ďakujem, že som mohol vo filme stvárniť takého úžasného, jedinečného človeka,“ povedal Al Pacino preberajúc cenu a v hľadisku tlieskal aj dojatý Doktor Smrť. Tento rok 18. mája osemdesiatdvaročného Kevorkiana hospitalizovali. Problémy s obličkami ho trápili od času, keď sa pri pokusoch s transfúziou nakazil hepatitídou, neskôr mu zistili rakovinu.
Na samovraždu však vo svojom prípade nepomyslel. Zomrel tretieho júna 2011, keď krvná zrazenina spôsobila zlyhanie srdca. „Bolo to pokojné, nič necítil,“ ubezpečil Detroit Free Press Kevorkianov právnik Neil Rubin Morganroth. Kresťanské kruhy si však neodpustili zdôrazniť paradox:
„Je ironické a tragické, že Kevorkianovi bola umožnená poctivá prirodzená smrť v nemocnici, teda niečo, čo odmietal pre tých, ktorí za ním prišli v zúfalstve s tým, že jediná cesta je otráviť ich a nechať ich telá na miestach, ako je dodávka alebo motelová izba,“ vyhlásil hovorca detroitskej arcidiecézy Ned McGrath.
