Ale sú aj také, keď sa cez formálne manželstvo ľudia z rôznych kútov sveta snažia dostať na tento kontinent.
Kedysi inštitút manželstva využívali aj občania Sovietskeho zväzu, aby sa dostali z klietky. Aspoň do Československa či NDR.
Austrálske úrady sa rozhodli čeliť „vízovým“ sobášom dômyselným systémom žiadostí, dotazníkov, potvrdení a svedectiev.
Certifikát o uzavretí manželstva je len holým faktom, že akt pred úradmi prebehol v súlade so zákonom. Ale predchádzal mu vzťah, z ktorého mohla vzniknúť láska, porozumenie, zodpovedné rozhodnutie byť spolu v dobrých i ťažkých časoch?
Imigračné úrady sa, samozrejme, láskou a citmi nezaoberajú. To by si dali. Ale zaujíma ich, ako sa to všetko zomlelo.
A na to sú dôležití svedkovia. Napíšu vyhlásenie, v ktorom uvedú, v akom sú pomere k snúbencom a najmä, že vedia o ich dlhodobejšom vzťahu. Môžu pokojne pridať aj pár detailov, ktoré s budúcimi manželmi zažili. Napríklad môj „vízový“ svedok, austrálsky občan Vladimír, napísal aj to, že spolu muzicírujeme. Svätá pravda.
To, čo ma však fakt vzalo, je overenie identity svedka. Na Slovensku sa pravosť podpisu overuje u notára.
V Austrálii pri niektorých úkonoch to okrem právnikov môže urobiť napríklad zubár, zdravotná sestra, učiteľ na plný úväzok, bankový úradník s minimálne päťročnou praxou či policajný dôstojník. A spravidla to urobia zdarma. Bez pečiatky.
Austrália má na to zákon z roku 1959.
