Minulý týždeň v Osvienčime kradli dvaja Izraelčania. Ukradli lyžičku, nožnice a ešte pár iných vecí. Keď ich chytili na letisku, priznali sa a dohodli sa na pokute. Nech boli ich pohnútky ku krádeži hocijaké, krádež je krádež a ešte je to aj veľká hanba.
Stále neviem, čo si mám o tom myslieť. Chcem veriť, že išlo o nejaký skrat spôsobený emóciami. Lebo Osvienčim pohltí každého aspoň trochu citlivého človeka. Žida či nežida. Možno v Osvienčime zahynul niekto z príbuzných tohto izraelského páru, možno si chceli odniesť aspoň malý kúsok zo života svojich predkov, lebo po umučených zväčša nezostalo ničovaté nič. Možno.
Chcem veriť, že nekradli zo ziskuchtivosti, že nekradli pre nejakého zberateľa, ktorého motívy nie sú príliš kóšer, že nespáchali krádež pre nejaké nízke pohnútky. Aj keď opakujem, že krádež je krádež.
Tiež dúfam, že to, čo spravili, ľutujú. Lebo krádež na cintoríne je hrozná vec.
V Osvienčime sa za jeho „prevádzky“ kradlo ostošeť. Nielen osobné veci obetí, ale hlavne ich dôstojnosť, ľudskosť, identita a na záver ešte aj životy. Kradnúť v Osvienčime je preto perfídne.
A ďalšia vec. Pamätníci holokaustu vymierajú a raz tu nebude nikto z priamych svedkov. Osvienčim je síce mlčanlivým, ale predsa len svedkom. Svedkom toho, čo mnohí spochybňujú. Nemali by sme ho rozkradnúť. Aby sme im to ich popieranie pravdy neuľahčili.
