Posledný okupant odchod z Československa neľutuje

Bývalý sovietsky generál Eduard Vorobjov rád spomína na Dubčeka a Slovákov.

Eduard Vorobjov (vpravo) hovorí, že sovietski vojaci v Československu necítili nenávisť ľudí na rozdiel od Maďarska či Poľska. Na snímke s bývalým československým prezidentom Václavom Havlom v roku 1991, keď odišli sovietske vojská.(Zdroj: FOTO – ARCHÍV ČTK)

V roku 1968 viedol motostreleckú rotu cez československé hranice. Po dvadsiatich troch rokoch sa vrátil, aby sa stal posledným sovietskym vojakom, ktorý naše územie opustil. Ako generál. Rád spomína na Slovákov aj Dubčeka.

V roku 1968 vám asi nenapadlo, že raz budete veliť obrovskej operácii nazvanej odsun Centrálnej skupiny ZSSR z Československa...

„To naozaj nie. Od kapitána po generála-plukovníka je dosť ďaleko. Slúžil som v skupine sovietskych vojsk v Nemecku. Naša divízia vtedy išla do Československa zo strany Karl-Marx Stadtu (pozn. red.: dnes Chemnitz). Prvá československá obec, do ktorej sme vstúpili, sa volala Černý Potok. Pokračovali sme na Domažlice.“

A čo vám hovorili pohraničníci?

„Nič. Stáli na svojich stanovištiach. My sme si ich nevšímali. Potom sme chvíľu žili v stanovom tábore v lese.“

Je to už viac ako 40 rokov. Pamätáte si tie udalosti obdivuhodne presne...

"V roku 1968 ma totiž prijali na vojenskú akadémiu Frunze a ja som sa mal 1. augusta vracať do Moskvy. Lenže môj pluk poslali k vám a ja som si myslel, že sa nemôžem vyhnúť plneniu takej zodpovednej úlohy. Do novembra som bol u vás. Potom som odletel do Moskvy a začal študovať."

O dvadsaťtri rokov vás poverili, aby ste sovietske vojská od nás odviedli. Kedy ste pochopili, že pobyt sovietskej armády na československom území sa pomaly končí?

„Názov dohody z roku 1968 o pobyte našich vojsk u vás obsahuje slovo dočasný. V Rusku hovoríme, že nie je nič trvalejšie ako to, čo je dočasné. No predsa som v jednej chvíli postupne pochopil, že budeme musieť čoskoro odísť. A nebolo to ani tak pre politické pohyby u vás. Sovietsky zväz trpel obrovským nedostatkom prakticky všetkého tovaru. Ľudia sa najprv postavili do radu a až potom sa pýtali, čo sa predáva. V takejto ekonomickej situácii bolo pre našu ekonomiku veľmi zaťažujúce udržať obrovskú armádu v zahraničí.“

Takže pochybnosti o budúcnosti sovietskej armády u nás ste mali ešte predtým, než vás v roku 1987 vymenovali za veliteľa Centrálnej skupiny vojsk v Československu?

„Áno. Ale keď som na jeseň 1987 prišiel do Československa, pocítil som ešte silnejšie, že náš odchod sa blíži. Zásadne sa totiž obmedzili všetky bojové cvičenia. A nakoniec aj mne bolo jasné, že nastávajú isté zmeny smerom k demokratizácii krajiny. Spoločnosť sa radikalizovala. Otázka v tej chvíli už neznela, či odídeme, alebo nie, ale kedy a ako. Ako sa uskutočnia zmeny vo vašej krajine, pokojne alebo nie. A aká bude naša úloha v tejto situácii.“

Bývali ste tiež na Slovensku?

„Často. Musel som rokovať so straníckym aj s vojenským vedením východného okruhu vojsk. Hlavne som chodil kontrolovať svoje jednotky, do Michaloviec, Zvolena a podobne. Mám na Slovensko krásne spomienky. Žilo i pracovalo sa tam pokojnejšie ako v Česku. Bol to iný rytmus života. Česi boli racionálnejší, tvrdší a neustále hľadali logické odpovede na otázky. Slováci boli prívetivejší, pokojnejší, zdalo sa mi, ako keby mali väčšiu radosť zo života a boli viac v pohode. Boli nám bližší ako Česi.“

Aké pokyny ste dostávali z Moskvy?

„Keď ma vymenovali za veliteľa Centrálnej skupiny vojsk, prijal ma prezident Michail Gorbačov. Už vôbec nehovoril o bojovej príprave, ale skôr o správaní našich vojakov. Chcel, aby sme neprovokovali obyvateľov Československa. Poslal ma veliť vojsku, ktoré stálo de facto na hranici so západným nepriateľom a hovoril mi, aby sme sa správali slušne. Bolo jasné, že sa niečo chystá. Ako sa blížila nežná revolúcia, naše politické i vojenské vedenie mi dalo pokyn, aby sme sa do ničoho nemiešali. Iné príkazy som nedostal. Chápali sme, že je to vaša vnútorná vec. Snažili sme sa maximálne obmedziť vychádzanie našich vojakov za hranice vojenských mestečiek, premiestňovanie našej techniky, i rodiny vojakov nechodili toľko po vašich obchodoch. Bolo mi jasné, že ak sa vaša revolúcia skončí úspešne, jedna z prvých zahranično-politických otázok, o ktorých sa bude hovoriť, bude odchod našich vojsk. A to sa tiež stalo.“

Nastala po novembri 1989 prudká zmena v správaní z našej strany?

„Ochladenie. Aj medzi mojimi vojakmi vládlo napätie. Hlavne v novinách na nás útočili. Vytvorili sme špeciálnu skupinu a keď nás niekto z niečoho obvinil, snažil som sa to vysvetliť. Raz Rudé právo napísalo, že jeden náš práporčík predával zbrane. Varovalo čitateľov, aby si dali pozor, že zbrane môžu byť zneužité a podobne. Ihneď som poslal svojich ľudí do redakcie s návrhom, aby sme spoločne s československými orgánmi vojaka našli a potrestali. Ak chcete podľa vašich zákonov alebo podľa našich. Naše však boli oveľa tvrdšie. Pozval som do nášho vojenského mestečka novinárov, aby som im ukázal, ako strážime sklady zbraní. Navrhol som im, aby si prezreli čokoľvek, čo chcú. Akúkoľvek našu vojenskú základňu. Prišlo ich obrovské množstvo. Najprv boli opatrní, ale potom si s nami pokojne dali čaj. Nakoniec sme mali skvelé vzťahy. Predovšetkým s komisiou, ktorú viedol Michael Kocáb. Boli v nej dosť agresívni ľudia, ktorí neustále hľadali sklady chemických zbraní či iné nebezpečné veci. Mali také kruté výrazy na tvárach...“

...Česi s krutými výrazmi? To si nedokážem predstaviť.

„Ale ja som tam takých vtedy videl. Mali v tvári vpísanú agresivitu. Tak som ich zobral všade, kam si povedali. Odvšadiaľ si brali vzorky pôdy, snažil som sa byť maximálne otvorený. Tak sa naše vzťahy zlepšovali. Rozumel som im. Veď oni boli doma, vo svojej krajine a právom chceli, aby sa všetko vyšetrilo. Nakoniec sme so všetkými nadviazali pracovné vzťahy. Vďaka tomu sa podarilo v pokoji stiahnuť vojská. Necítili sme žiadne nepriateľstvo, pretože medzi nami ani nebolo. To sa rozhodne nedá povedať o Poľsku či Maďarsku. Moji kolegovia mi rozprávali, že tam bola situácia omnoho horšia. Poliaci a Maďari majú nielen iný temperament, ale úlohu zohrali aj historické faktory. Nedá sa však ani povedať, že by ste ma tu vtedy stále hladkali po hlave. Ale nikto ma neurážal. Samozrejme, opakovali mi, že 68. rok bola veľká chyba. Že vplyv sovietskych zásad riadenia ekonomiky veľmi poškodil československú ekonomiku. Ale nenávisť voči vojakom nebola cítiť. Veľký dojem na mňa urobil Alexander Dubček. Človek s takým ťažkým osudom, prežil toľko dramatických situácií a napriek tomu nebol voči nám zaujatý.“

Mrzelo vás, že musíte odísť?

„Nie. Bol to prirodzený, spravodlivý proces, ku ktorému dalo pokyn naše politické vedenie. Povedalo, že vstup vojsk do Československa v roku 1968 bolo chybné a neopodstatnené rozhodnutie. Na druhej strane som to nemal ľahké. Najhoršie bolo vysvetliť všetko rodinám dôstojníkov.“

Myslíte manželkám?

„Vojak sa podriaďuje príkazu, manželka nie. Manželka sa správa veľmi slobodne. Viac ako 50 percent dôstojníkov nemalo v Sovietskom zväze kde bývať. Okrem toho, predtým vybuchla elektráreň v Černobyle. Niektoré jednotky mali ísť do Bieloruska a na Ukrajinu, ďalšie na Sibír... Ženy si vytvorili svoje výbory a poslali svoje predstaviteľky za vlastné peniaze, bez toho, aby ma požiadali o dovolenie, na miesto, kam mali poslať ich mužov. Pátrali, aká je tam radiácia. Nakoniec som ja ako hlavný veliteľ musel presvedčiť najvyššie velenie v Moskve, aby jedno plánované miesto dislokácie zmenilo. Ženy tam našli zvýšenú radiáciu a odmietli tam ísť. Nemohli sme im to prikázať.“

Ako sa k vám správali doma, keď ste vyviedli armádu z Československa?

"Rozhodnutie o odchode vojsk prijali naši politici. Odsun sa nevnímal ako porážka. Najzávažnejším problémom po návrate boli materiálne podmienky. Dôstojníci v zahraničí majú lepšie príjmy, žijú lepšie. Doma ich čakala „zelená lúka“ – polovica z nich nemala kde bývať. Niektorí vojaci išli do stanov. Rýchlo sa stavali provizórne kasárne, ubytovne... veľká časť rodín musela odísť k rodičom, príbuzným alebo známym. Preto bolo veľmi obťažné pred týmito ľuďmi obhájiť, že od vás musíme naozaj odísť v stanovenom termíne. Napriek tomu sme odišli dokonca o trochu skôr – posledný vlak s vojakmi odišiel 27. júna, tri dni pred termínom.“

A vy?

„30. júna, presne podľa dohody. To ja som ten posledný okupant. Zostal som u vás na pár dní, úplne sám. Žena odišla asi dva mesiace predtým. Presťahoval som sa na našu ambasádu. Moje služobné lietadlo stálo na vašom letisku, služobné auto na veľvyslanectve. A ja som sa tri dni lúčil s Československom. V civile.“

Museli ste niekedy v živote urobiť niečo proti vášmu presvedčeniu?

„V akejkoľvek armáde musíte často robiť niečo, čo je proti vášmu presvedčeniu. Zažil som také situácie. Vždy som zvažoval, čo urobiť. Pri takomto rozhodnutí je človek úplne sám.“

A čo vtedy, keď ste v roku 1995 odmietli velenie ruských vojsk v Čečensku? Mala na to vplyv aj československá skúsenosť?

„Som zástanca celistvosti Ruska, tá bola v 90. rokoch ohrozená. V mene jej zachovania však prijali chybné rozhodnutie – silou pokoriť Čečensko. Federácia udržiavaná silou nemôže byť večná a silná. Trošku ma tlačíte do výroku, že som velenie čečenskej operácie odmietol pod vaším vplyvom. Možno podvedome, inak nie. Bol som vedený občianskym postojom i vojenskou analýzou. Armáda sa nemá v žiadnom prípade zúčastňovať na akciách vo vlastnej krajine. Vedel som, že tým sa moja veľmi úspešná vojenská kariéra skončila. No neľutujem. Vojenský zásah v Čečensku bol absolútne chybný, totálne spackané zločinné dobrodružstvo."

Profil Eduarda Vorobjova

Eduard Vorobjov sa narodil v roku 1938 v ruskej Voroneži. Jeho otec, kapitán Červenej armády, zahynul v roku 1945 pri oslobodzovaní Vroclavu. Po vyštudovaní vojenských škôl mal Vorobjov pred sebou hviezdnu kariéru. Velil v roku 1989 odchodu sovietskych vojsk z Československa. V roku 1994 odmietol veliť ruskej
armáde v Čečensku a z ozbrojených síl musel odísť. Dnes pôsobí v pravicovom hnutí Pravá vec, ktoré podporuje aj ruský prezident Dmitrij Medvedev.

Najčítanejšie na SME Svet


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 6 700
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 5 023
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 134
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 784
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 421
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 088
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 835
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 574
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 137
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 660