Shin Dong-hyuk sa narodil v severokórejskom koncentračnom tábore a 22 rokov zakúšal hlad, mučenie a musel sa prihliadať na verejnú popravu svojej matky a brata. Pred šiestimi rokmi utiekol zo zóny totálnej kontroly v KĽDR. Obrázkami sa snaží ukázať trpký život za múrmi gulagov, jeho kresby teraz vystavujú aj v Prahe.
Jedného rána na konci novembra 1996 vyviedla stráž v koncentračnom tábore Kaechon vtedy štrnásťročného Shina a jeho otca z podzemných kobiek, kde ich sedem mesiacov kruto mučili. Spútaní a so zaviazanými očami zamierili priamo k popravisku.
Obaja v tej chvíli v mysliach kráčali v ústrety istej smrti. Namiesto popravisko však čata oboch posadila na "čestné" miesto v prvom rade muklov, ktorí sa museli na surové divadlo prihliadať z výchovných dôvodov. Verejné predstavenie, ktoré sa konalo dvakrát až trikrát do roka, sa mohlo začať.
Matka sa na mňa pozrela a ja som uhol pohľadom Muklovia vystavujú kresby Výstava Láska a sloboda pre uväznených, ktorá sa uskutoční v rámci Týždňa slobody, hovorí o koncentračných táboroch v KĽDR. Jej súčasťou sú obrázky, ktoré nakreslili bývalí väzni - Kim Hae Suk, ktorá v koncentračnom tábore Bukchang strávila 28 rokov, a Shin Dong Hyuk, ktorý býval za múrmi tábora Kaechon 22 rokov. Na obrázkoch sú každodenné udalosti v táboroch a nahrádzajú tak fotografie, ktoré je nemožné v koncentrákoch zaobstarať. Snímky, ktoré sú súčasťou výstavy, zobrazujú následky krutého mučenia na väzňoch, ktorým sa podarilo utiecť. Výstava sa začína v stredu 22. júna v pasáži paláca Lucerna.
Bachari dovliekli dve zúbožené osoby. Jedna bola taká ztýraná, že sa jej pod kožou jasne rysovali kosti, druhá bola od hlavy po päty opuchnutá od sústavného mučenia.
"Keď dotiahli odsúdencov bližšie, na môj úžas som zistil, že sú to matka a brat," opisoval situáciu Shin.
"Matka sa na mňa pred popravou pozrela. Neviem, či chcela niečo povedať, pretože bola zviazaná a nemohla hovoriť. Pred jej pohľadom som však uhol," spomínal Shin pri rozhovore s reportérom amerického denníka The New York Times.
"Otec plakal, ale ja som neplakal," povedal Shin s tým, že si k matke vlastne nikdy nemal možnosť vytvoriť vzťah.
Pred popravou zaznel strohý rozsudok: "Chang Hye-kyong a Shin Ha-kun, nepriatelia ľudu, sú odsúdení na smrť." Čata najskôr obesila matku a potom zastrelila brata.
Obaja sa previnili tým, že sa pokúsili o útek z tábora číslo 14 Kaechon. Na mieste, ktoré sa v KĽDR prezýva zóna totálnej kontroly, sa začal o štrnásť rokov skôr aj strastiplný príbeh Shina.
Matka a otec si za vzornú prácu v koncentráku mohli užiť výsadu len pre pár vyvolených - dostali možnosť sa zosobášiť. Po svadbe spolu spoločne strávili päť nocí a potom ich navždy oddelili. Shin sa tak narodil v roku 1982 za múrmi gulagu a nikdy nepoznal nič iné ako život väzňov určených na likvidáciu.
Deti umierali a bachari kričali, nech neprestávame makať Prvých dvanásť rokov mohol žiť s matkou, ktorá každý deň tvrdo pracovala na poli od piatej hodiny rannej až do večera a potom si vypočula kritiku za nesplnenie kvót. Utrápená si každý deň líhala do postele okolo polnoci a na výchovu syna jej nezostávalo veľa času.
10 pravidiel tábora 1. Nesmieš utiecť. 2. Tri a viac ľudí sa nesmie zoskupovať. 3. Nesmieš kradnúť. 4. Musíš sa bezpodmienečne hlásiť dozorcom. 5. Musíš nahlásiť všetky neznáme a podozrivé osoby. 6. Musíš sledovať ostatných a nahlásiť akékoľvek podozrivé aktivity. 7. Zadanú prácu musíš vykonať s najlepším výsledkom. 8. Nesmieš sa súkromne stýkať s osobou druhého pohlavia mimo prácu. 9. Musíš sa hlboko kajať za svoje chyby. 10. Kto poruší tieto zásady a predpisy tábora, okamžite ho zastrelia.
Keď začal Shin chodiť do školy, vídal matku už len raz až dvakrát ročne. V táborovej škole však išlo o vzdelanie až v poslednom rade. O učebniciach mohli žiaci len snívať a sotva sa naučili čítať a písať.
Deti trestancov sa nikdy nemali dostať von z tábora, a tak sa im vyhol aj ideologický dril a mantry o svetlých zajtrajškoch pod vedením večného prezidenta Kim Ir-sena a milovaného vodcu Kim Čong-ila. Heslo nad školou bolo veľavravné: "Každý sa musí riadiť pravidlami."
Oveľa častejšie však deti dreli na poliach alebo v baniach. Shinova detská pracovná skupina napríklad stavala elektráreň. "Niekedy zomreli za deň aj štyri alebo päť detí," rozprával Shin. Dozorcovia na nich po každej smrteľnej nehode len kričali, nech neprestávajú pracovať.
Zavesili ma zo stropu a pálili mi chrbát V roku 1996 sa Shinov už aj tak ťažký život zmenil na peklo. V súvislosti s útekom matky a brata spoznal tie najhrozivejšie kúty tábora. V tajných podzemných celách ho bachari mučili, aby žaloval na svoju rodinu, ktorú roky nevidel.
"Bol som nahý, mal som spútané nohy a ruky zviazané povrazom. Zavesili ma za nohy zo stropu," spomínal Shin na mučenie. Ešte predtým, než v bolestnom kriku omdlel, cítil na svojom chrbte pálenie ohňom. Potom sa prebral celý špinavý od výkalov v cele, kde mu život zachránil starší vyziabnutý väzeň.
Tesne pred mučením zároveň prvýkrát po rokoch týrania pochopil, čím sa previnil a prečo roky trpí v koncentráku. Bol typickou obeťou pravidla dedičnej viny. Bratia jeho otca počas kórejskej vojny kolaborovali s Juhokórejčanmi a nakoniec na juh polostrova aj utiekli. Za ich zločin museli trpieť všetky generácie príbuzných.
Po poprave matky a brata bol táborový život pre Shina ešte ťažší. Ako zradcu ľudu ho často bili a šikanovali učitelia aj dozorcovia. Utrpenie nemalo konca a navyše bol svedkom toho, ako bachari znásilnili jeho sesternicu.
OBRÁZOK - northkoreanrefugees.com
Spadol mu stroj, za trest mu odsekli prst Zámienku si našli ľahko, vraj sa príliš priblížila k ostnatému drôtu. Jej matku pripútali k stromu a dcéru uprostred dňa znásilnili. "Teta omdlela. Keď sa prebrala, našla dcéru nahú, ležala v bezvedomí a nemohla dýchať," hovoril Shin. Z hrozného zážitku sa nikdy nespamätala.
Sám Shin začal pracovať ako opravár šijacích strojov v táborovej textilnej továrni. Jedného dňa niesol stroj na druhé poschodie a jeho ochabnuté ruky obrovskú váhu neuniesli a prístroj mu spadol. "Ako trest mi odsekli prostredník," opisuje Shin svoju doživotnú horkú spomienku na pobyt v tábore.
Prvé myšlienky na útek sa Shinovi vkradli do hlavy s príchodom Parka, ktorý do tábora prišiel v roku 2004 a okamžite sa stali priateľmi. Park bol prvý, kto mu opisoval život mimo tábor, farbisto vysvetľoval svoje skúsenosti z iných ázijských krajinách a otvoril Shinovi oči.
OBRÁZOK - northkoreanrefugees.com
Kamarát zostal bez pohnutia ležať na ostnatom plote Prvá príležitosť na riskantný útek, ktorý sa trestal smrťou, prišla druhý januárový deň v roku 2005. Skupina vedená Shinom mala pozbierať drevo na kúrenie. Väzni zašli až k plotu s ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval tisíce väzňov od vonkajšieho sveta a ktorým prechádzal prúd.
Shin s Parkom sa k nemu nenápadne priblížili a snažili sa prekliesniť si cestu na vytúženú slobodu. "Bežal som k ostnatému drôtu. Keď som ním preliezali, náhle som pocítil obrovskú bolesť, ako keby ma niekto bodal do nohy," opisoval Shin svoj útek.
"Skoro som omdlel, ale inštinktívne som sa prešmykol plotom. Obzrel som sa a Park ležal bez pohnutia na ostnatom plote," spomínal Shin. Mŕtvy kamarát mu pritom zachránil život, pretože padol na drôty a svojím telom uzemnil elektrický tok.
Svojmu kamarátovi už nemohol pomôcť, a tak opojený radosťou utekal s krvácajúcou nohou do bezpečia. Prvý deň sa vlámal do domu, zjedol všetko jedlo a ukradol prídel ryže, ktorý neskôr vymenil za peniaze. Tými podplatil pohraničníkov, ktorí prižmúrili oči, keď prekračoval zamrznutú rieku Ťumeň na hraniciach s Čínou.
Mesiace sa skrýval v ríši stredu a neskôr sa s pomocou komplica dostal na juhokórejský konzulát v Šanghaji, odkiaľ po šiestich mesiacoch odcestoval do Soulu.
Dnes cestuje po svete a užasnutým poslucháčom rozpráva svoj príbeh. Niektorí neveria, ale odborníci podľa jeho nákresov potvrdili, že Shin opisoval pravdu - nech už je akokoľvek krutá a len ťažko pochopiteľná.
Koncentračné tábory v KĽDR
V Severnej Kórei je v súčasnosti najmenej šesť koncentračných táborov, v ktorých žije 150- až 200-tisíc väzňov.
Gulagy sa delia na takzvanú revolučnú zónu, kam spadá napríklad tábor Yoduk. Po drsnej prevýchove majú odtiaľto ľudia teoretickú možnosť vrátiť sa na slobodu.
Všetky ostatné tábory spadajú do zóny totálnej kontroly, odkiaľ sa podarilo utiecť podľa rôznych údajov jednému až trom väzňom.
Podľa satelitných snímok sa tábory v posledných rokoch rýchlo rozrastajú. Väzni v nich tvrdo pracujú, bežné je mučenie alebo nútené potraty.
Bachari na väzňoch skúšajú bojové umenia a zúbožených ľudí často podrobujú lekárskym pokusom. Pre jednotvárnu a chudobnú stravu najčastejšie zomierajú na podvýživu. Často sa živia krysami, žabami alebo korienkami.
Autor: Petr Štefan, idnes.cz
