Ako dlho má zvýšené teploty? Má hnačku? Vracal? Stratil vedomie? Bolela ho hlava? Žena najprv mlčky pozerá na lekára, odpovie, až keď jej to preložia do jazyka Dinkov, najväčšieho kmeňa v južnom Sudáne.
Otázky v ambulancii detského lekára nemocnice Mapuordite sa často opakujú. Aj diagnóza. „Väčšinou je to malária,“ hovorí Ján Bodo, pezinský lekár, ktorého do Mapuorditu vyslala Trnavská univerzita s podporou SlovakAid.
Rozhodnúť sa musí rýchlo. Lekári sú tu vzácni, v celom južnom Sudáne je len jeden na stotisíc obyvateľov. Pacientov je teda veľa.
Otrava vínom
Do ambulancie priniesli asi trojročné dievčatko, ktoré vraj vypilo „približne liter vína“. „Určite to nebolo víno, také tu ani nemajú. Oni tu za víno označujú každý alkohol tvrdší ako pivo.
Pravdepodobne išlo o nejakú miestnu pálenku,“ komentuje Bodo zákrok.
Dievčatko ledva dýchalo. Okamžite ho prevážajú na sálu, kde mu infúziou do krvi pridávajú cukor, ktorý telo pre príliš veľké množstvo alkoholu v krvi stráca. Ostáva už len dúfať, že pečeň dievčatka tento nápor zvládne.
„Teraz je rad na nej, my s tým už nič neurobíme,“ povedal Bodo. Dieťa prežilo, no hrozia mu následky na celý život.
Dievčatko vraj vypilo asi liter alkoholu. Lekári mu okamžite napumpovali do krvi cukor. Viac urobiť nemohli.
FOTO SME - Matúš Krčmárik
Bez chirurga
Komplex v Mapuordite považujú za jednu z najlepších nemocníc v južnom Sudáne. Vznikol počas občianskej vojny, keď lekári odišli z miest a usadili sa v buši. Neskôr pribudla aj škola.
Lieči sa v tu prakticky všetko. V niekoľkých budovách ležia obete prestreliek, ľudia chorí na maláriu, tuberkulózu, podvyživené deti, ale aj tehotné ženy či matky so svojimi novonarodenými deťmi.
Napriek tomu k nej nevedie žiadna cesta, čo môže pri akútnych prípadoch zohrať kľúčovú rolu.
Ako pri jednom mužovi, ktorého do nemocnice previezli s prestreleným bruchom. Z tela mu trčali črevá. V tom čase však v nemocnici nebol chirurg.
Lekári teda rozhodli, že postreleného okamžite prevezú do inej nemocnice vzdialenej asi tri hodiny. Pacient mal pritom minimálnu šancu na prežitie.
„Ale kravy mi neukradli,“ povedal hrdo lekárom počas cesty autom. Krátko po prevoze zomrel.
Najdôležitejšie sú kravy
Pri tej istej akcii mal o niečo viac šťastia iný Dinka. Daniel, ktorému prestrelili ruku a pre poškodené nervy nemôže hýbať dvoma prstami. Jeho dedinu vraj v utorok napadli iní Dinkovia.
Bolo ich „veľa“, teda v miestnych pomeroch desať alebo viac. Zobrali mu všetkých dvadsať kráv.
Podľa miestnych tradícií sa bez dobytka nemôže oženiť, no Daniel tvrdí, že si nepôjde kravy ukradnúť späť. „Veď za sestru dostanem nové,“ poznamenáva.
Daniel prišiel o dvadsať kráv, život si zachránil.
FOTO SME - Matúš Krčmárik
„Postrelili ma,“ stroho precedí cez zuby muž, ktorý tu leží už mesiac. Viac hovoriť nechce.
S lekármi sa však rozprával bez väčších emócií. Pri jednom z útokov Džurovia, kmeň, ktorý bojuje proti Dinkom, vtrhli do jeho dediny, náhodne si vybrali chatrč, v ktorej začali strieľať. Vo vnútri spal on, v rukách mal malé dieťa.
Okrem nich tam bol ešte jeho starší syn, ktorého útočníci zranili. Batoľa neprežilo, otcovi museli amputovať ruku.
„Ľudia sú tu zvyknutí, že prichádzajú o blízkych. Či už pre chorobu, alebo v boji,“ opisuje situáciu mexický lekár Andreas.
Muž naľavo prišiel pri útoku Džúrov o ruku a dieťa.
FOTO SME - Matúš Krčmárik
Problémy s pôrodmi
Tragicky sa tu môžu končiť aj na európske pomery banálne prípady. Napríklad keď jedna ani nie 18-ročná tehotná žena potrebovala cisársky rez. Bolo totiž jasné, že dieťa nevytlačí.
Dinkovia však chcú rodiť prirodzene, v nemocnici navyše nebol chirurg, ktorý by cisársky rez vykonal. Lekári zvažovali, či ju poslať do inej nemocnice, no cesta by sa pre ňu mohla skončiť smrťou, či si ju ponechať a dúfať, že neporodí skôr, ako príde chirurg, alebo ju jednoducho poslať domov.
Spolu s pacientkou spravili rozhodnutie, ktoré je pre Dinkov príznačné. Počkáme jeden deň, potom príde do nemocnice jej manžel a ten rozhodne, čo s budúcou mamičkou bude. Hrozilo pritom, že sa manželovho príchodu nedožije.
O HIV nechcú vedieť
Osobitný prístup si vyžadujú pacienti z AIDS. Pre ochranu súkromia.
Oficiálne sa o chorobe nehovorí, v lekárskych záznamoch sa označuje nič nehovoriacou skratou. Bodo výrazy HIV alebo AIDS nepoužíva ani vtedy, keď rozpráva po slovensky. Hovorí len o „tej pohlavnej chorobe“. „Ostatní by mohli rozumieť,“ zdôvodňuje.
Najrizikovejšou skupinou sú tu vojaci. Tí si často problém ani nepripúšťajú. Jeden z nich po pozitívnom teste nakričal na lekárov a vyhrážal sa, že ich všetkých vyzabíja.
„Odvtedy sa radšej pri každom testovanom ubezpečujeme, či chce vedieť aj pozitívny výsledok,“ hovorí Adéla Novotná, česká sociálna pracovníčka.
Ján Bodo okrem liečenia sudánskych detí aj vyučuje budúce zdravotné sestry.
FOTO SME - Matúš Krčmárik
Bez domova
Nemocnica poskytuje stravu len pacientom s HIV a podvyživeným. O ostatných sa musí postarať rodina, ak nejakú majú. Areál sa tak v istom čase podobá na veľký kemping, kde si ľudia priamo pod stromami varia jedlo.
Okolo nich pobehujú deti. Niektorí sú pacienti, niektorí sú tu s rodičom alebo so súrodencom. A niektorí tu nikoho nemajú, no zároveň sa ani nemajú kam vrátiť. Utiekli z vypálených dedín.
V nemocnici a vo vedľajšej škole hľadá útočisko niekoľko stoviek ľudí bez domova. „Aspoň sa nemusíme každý deň báť o život,“ zveruje sa matka, ktorá je v komplexe so štyrmi deťmi.
Neplačú, pobehujú, hrajú sa a veľmi rady sa nechávajú fotiť. A vnášajú do nemocnice život a pozitívnu náladu, ktorú južný Sudán tak veľmi potrebuje.
Cesta reprtéra sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO a PDCS s podporou Európskej komisie a SlovakAid.
Ženy musia rodiť a poslúchať
Ako vyzerá bohatý Dinka? Sto kráv, tri manželky a pätnásť detí. Tie na neho robia, on si môže dovoliť presedieť celý deň v tieni stromu
Najväčšou hodnotou sú kravy, žena je majetkom muža a jej úlohou je „produkovať“. Na týchto základoch je založená tradičná kultúra Dinkov, kmeňa, ktorý tvorí v južnom Sudáne väčšinu.
Čím viac kráv a manželiek muž má, tým viac si ho vážia. „Manželka je investíciou. Môže totiž porodiť dcéru, ktorá dospeje a prinesie do rodiny ďalšie kravy,“ vysvetľuje Dinka, ktorý pracuje v nemocnici v Mapuordite.
A preto tu nie sú výnimočné ani manželstvá päťdesiatnikov s tínedžerkami. Za takýto zväzok dostanú rodičia desiatky kráv, mladého dievčaťa sa nikto na nič nepýta.
Dievčina má aj niečo ako „trhovú hodnotu“. Tá klesá, ak je tehotná, naopak stúpa, ak je ešte pannou, chodila do školy alebo má v rodine vplyvného človeka – policajta či miestneho politika.
Dievčatá síce chodia do školy, no len dovtedy, kým nedospejú. „Tie staršie ako dvanásť rokov sa často boja ísť domov na prázdniny. Hrozí im, že ich doma vydajú. Potom sa už do školy nevrátia,“ hovorí slovenská dobrovoľníčka Monika, ktorá učí na škole v meste Tonj.
Vydatej žene je už vzdelanie väčšinou na nič. Musí rodiť. A na slovo poslúchať svojho manžela.
Miestni pre kravy nielen žijú, ale často aj zomierajú. Väčšina krvavých kmeňových bojov sa začína práve krádežou dobytka.
„Kým sa nezbavíme systému založeného na kravách, nemôžeme sa posunúť dopredu,“ vysvetľuje miestny mladík, ktorý sa v Mapuordite učí za zdravotnú sestru.
Otec James, ktorý pôsobí v južnom Sudáne tridsať rokov, zas hovorí, že postup bude opačný. „Kým bohatší ľudia nemajú inú možnosť na uchovanie bohatstva, ako sú kravy a manželky, dopredu sa neposunú. Keď sa tu však rozvinie bankovníctvo a ľudia si budú môcť uložiť prebytky na účty, asi sa to zmení,“ dodáva.
V súčasnosti však peniaze v južnom Sudáne veľkú úlohu nehrajú. Nie je ich totiž ani kde minúť. Na trhu je potravín málo, prakticky všetky sú dovezené a drahé aj pre bohatších miestnych.
Autá sú tu tiež nanič, keďže nie sú cesty a bez džípov sa tu nikam nedostanete.
Matúš Krčmárik
