Vedieme ich zväčša medzi okrikovaním detí na ihrisku a utieraním brád od zmrzliny. Takže nie je to zas nejaká veľká filozofia. Ale o súčasnom stave mysle v židovskom štáte čosi vypovedá.
Domino je, samozrejme, bývalý financmajster sveta Dominique Strauss-Kahn. Tomino je stĺpčekár New York Times Thomas Friedman, ktorý sa považuje za uznávanú kapacitu medzi novinármi, čo píšu o Blízkom východe. Obaja sú židia a je to o nich verejne známe.
A v Izraeli je zvykom o židoch v diaspóre hovoriť, ako keby boli občanmi židovského štátu.
Keď vypukol škandál so Strauss-Kahnom, všade vo svete sa rozoberali témy ako sex a moc, či kto nahradí sukničkára. V Izraeli sa zamýšľali nad tým, čo to urobí s francúzskymi židmi.
Väčšina mojich známych mi na detskom ihrisku s hrôzou v očiach opisuje, ako sa Dominova (Izraelčania málokedy ľudí volajú priezviskom a milujú zdrobneniny) aféra môže obrátiť proti jeho stúpencom a aké je to strašné.
Nie to, čo urobil, ale to, čo z toho môže byť. Uznávam, že sa nájde nejaký primitív, čo si spojí Strauss–Kahnov škandál s jeho pôvodom, ale mám pocit, že problém je inde. Ale nehádam sa.
Nehádam sa ani vtedy, keď sa rozčuľujú, aký zradca vlastných je Tomino, lebo nadržiava prezidentovi Obamovi proti Izraelu. Evidentne nadržiava, ale tiež to nie je hlavný problém jeho posledných mediálnych výstupov.
A tiež nie je problém to, že je žid a je proti židom. On si totiž myslí, že robí dobre, ak ich kritizuje.
Domino a Tomino ukazujú, ako v Izraeli stále platí „našizmus“. „Našich“ si treba brániť, aj keď sa to nedá zvládnuť, a „našich“ treba znosiť pod čiernu zem, keď ich názory nemôžeme vystáť.
Jednoducho Domino a Tomino.
