„Prečo práve rap? Je to najlepšia možnosť, ako šíriť svoj odkaz o tom, že Boh je najlepší,“ hovorí mi 20-ročný Kuany. U nás by ste niečo také od rapera nepočuli, ale v juhosudánskom meste Tonj je to iné.
Rap vznikol ako hudba chudobných a toto mesto patrí medzi najchudobnejšie oblasti sveta. Ľudia sú tu veľmi nábožní, nie je preto výnimočné, že miestni rapujú o Bohu.
Jesus is the King of kings od Kuanyho a Athuaya
Nútený odchod Kuany začínal s hudbou v detstve, keď ho zlákal gospel. Vtedy bol ešte v Nairobi, kam jeho rodina utiekla počas občianskej vojny. Vrátil sa koncom minulého roku. „Musel som. Bolo referendum o nezávislosti a vtedy povedali, že všetci Juhosudánci sa musia vrátiť domov,“ povedal mi.
Slovenská dobrovoľníčka Monika, ktorá učí na miestnej strednej škole, učí aj Kuanyho, ponúka trochu iný príbeh. „Bol problémové dieťa, matka ho v Nairobi nezvládala. Preto ho poslala k otcovi do Tonju.“ Príbeh o nútenom návrate však pre imidž miestneho rapera asi znie lepšie.
V asi 60.tisícovom meste Tonj sa Kuany stretol s Athuaiom. Ten mal podobný osud. Študoval v Chartúme, no pred referendom musel zo severnej časti Sudánu odísť. V Tonji sa spojili, Kuany rapuje a spieva, Athuai mu robí hudobné podklady. Vystupujú pod menom Ky.
Robiť hudbu nie je v súčasnom južnom Sudáne jednoduché. Na hudbe sa tu nezarába a kto sa trochu presadí, bojuje s byrokraciou.
„Na každé vystúpenie potrebujeme osobitné povolenie, ktoré je veľmi drahé. Dovoliť si to môžeme len raz mesačne, aj to sa na pódiu striedame viacerí hudobníci. Každý odohrá jednu pieseň a pustí druhého,“ hovorí Kuany a neskromne dodáva, že ostatní nie sú takí dobrí ako on.
Pieseň za 70 eur Kuany má ako jeden z mála miestnych hudobníkov aj štúdiové nahrávky. Spolu s Athuaiom nahrali v miestnom rádiu saleziánov dve piesne. Nahranie každej piesne ho stálo 200 sudánskych libier, čo je asi 70 eur.
Kuany ani Athuai nemajú stabilnú prácu. V južnom Sudáne sa hľadá veľmi ťažko. Privyrábajú si, ako môžu, väčšinou na stavbe. „Keď si niečo nájdeme, tak zarobíme 10 až 15 libier,“ posťažoval sa Athuai.
Svojim krajanom vyčíta, že oni nerobia ani to. „Najmä muži sa spoliehajú, že pracovať na nich budú ženy. A preto nič nerobia, len sedia a pijú alkohol,“ hovorí. Dvaja hudobníci nechcú žiť podľa tradícií Dinkov. Keďže v Tonji nevyrástli, nemajú ani kravy, a preto sa ani nemôžu oženiť.
Žijú podľa kresťanských tradícií. Tvrdia, že v budúcnosti im bude stačiť aj jedna manželka. Ak sa má nová krajina rozvíjať, ľudia vraj potrebujú vieru v Boha.
Južný Sudán vyhlási nezávislosť už o mesiac a mladí sa na to tešia. „Ľudia tu potrebujú sebavedomie, mladí si musia veriť, že niečo dokážu,“ dodáva Kuany. Práve o týchto témach spieva najradšej.
When I look around od Kuanyho a Athuaia
Sen o Európe a Keni Ich piesne zatiaľ hráva len miestny rozhlas Don Bosco Radio, ktorý prevádzkujú saleziáni. V jeho štúdiu sa hudba aj nahrávala.
Athuaia som v ten deň stretol ešte raz. Cestou mestom na mňa už z diaľky kričal: „Takto si tu môžeme privyrobiť.“ Pracoval na stavbe jedného z mála tehlových domov v Tonji.
Ak to vydrží dvadsať dní a zárobok si ušetrí, môže opäť nahrávať. Možno si potom spolu s Kuanym splní sen, presadia sa v Európe a Amerike. „Alebo aspoň v Keni,“ dodal Kuany.
Cesta reprtéra sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO a PDCS s podporou Európskej komisie a SlovakAid.
