Bolo to dávno pred Live Aid, Live 8 či Live Earth, v čase, keď ešte mamutia koncertná charita nebola zvykom a ani humanitárne cítenie nepatrilo k mediálnej výbave každej slávnej popstar. V roku 1971 bývalý člen Beatles George Harrison a indický hudobník Ravi Shankar chystali neveľkú akciu, ktorej výťažok podporí hladujúcu ázijskú krajinu. Napokon z nej bol veľkolepý koncert pre štyridsaťtisíc ľudí, slávny trojalbum aj film a legenda, ktorá sa zaradila medzi hudobné podujatia doznievajúcich šesťdesiatych rokov, ako boli Woodstock a Monterrey Pop.
Iba pár priateľov
Dvojici koncertov v newyorskej Madison Square Garden 1. augusta 1971 predchádzala konferencia pre tlač, kde Harrison so Shankarom čelili novinárskym otázkam. „Pán Harrison, na svete je množstvo problémov a katastrof.
Čo vás viedlo k tomu, že ste si vybrali práve túto?“ Bradatý Exbeatle v koženej veste zostal verný svojmu zvyku a ani teraz nenarobil veľa rečí. „Priateľ ma požiadal o pomoc, to bolo všetko,“ povedal a po rokoch doplnil, že aj celý koncert pôvodne vymyslel Shankar: „Ja som iba zorganizoval veci s pomocou mojich priateľov,“ zahlásil v narážke na známu pesničku Beatles With A Little Help From My Friends.
Po rokoch možno lepšie vidíme, kam táto otázka mierila. Skutočne – ak by slávny rocker nemal slabosť pre indickú kultúru, dejiny popmusic a málo známej ázijskej krajiny by sa asi nikdy nepretli. Jednoducho, sýty fanúšik rocku by mal o legendu menej a tamojší hladomor by pre Západ čoskoro zapadol podobne ako iné smutné kapitoly z tretieho sveta.
India a rock
Keď mali Beatles v roku 1965 prvé americké turné, zoznámil sa Harrison s kolegom Davidom Crosbym a vypočul si nahrávku kapely The Byrds, na ktorej znel indický tradičný nástroj sitár. „Okamžite som mal pocit, že počujem niečo hlboké a pritom dôverne známe,“ spomínal.
Pozadie bolo prozaické – v rovnakom čase a štúdiu ako The Byrds nahrával platňu aj virtuóz na sitár Ravi Shankar pochádzajúci z Bengálska. Keď sa o rok neskôr zoznámili v Londýne, Harrison to pokladal za osudové stretnutie: „Ravi Shankar ma ovplyvnil najviac zo všetkých, bol mojím priateľom a duchovným učiteľom.“ Slávny gitarista si hneď zaobstaral sitár a trénoval na ňom pod Shankarovým vedením.
Ešte ten rok zakomponoval jeho charakteristický zvuk do pesničky Norvegian Wood na albume Beatles Rubber Soul. Hoci s tým neprišiel prvý, viac ako iní sa zaslúžil o zblíženie rocku s indickou hudbou, ktoré predbehlo neskorší boom world music.
Pomoc Ázii
Priateľstvo s Beatlom Raviho Shankara uviedlo do spoločnosti slávnych rockerov a naštartovalo jeho kariéru po tom, čo v roku 1967 vystúpil na prvom open-air festivale Monterrey Pop a vzápätí získal Grammy. Samozrejme, tento vplyv bol obojstranný – záujmom o duchovné náuky Indie zas Harrison nakazil zvyšok Beatles, sám sa stal vegetariánom aj stúpencom a mecenášom hnutia Hare Krišna.
Niekedy v roku 1971 títo dvaja priatelia preberali situáciu v krajine, kde mal Ravi Shankar mnohých príbuzných. Bangladéš v tom čase nepostihlo jediné nešťastie, ale celá séria katastrof vrátane cyklónu, záplav, hladomoru i vojny. Hudobníci rozmýšľali, ako štátu pomôcť a rozhodli sa pre to, čo ovládajú najlepšie - pre hudbu.
Prekliaty Bangladéš
Dnes už málokto vie, že Bangladéš ako samostatný štát v čase koncertu de facto neexistoval. Nezávislosť, ktorú vyhlásil, iba obhajoval v prebiehajúcej partizánskej vojne. Počiatky nešťastnej histórie siahajú do čias, keď z britských kolónií v Ázii vznikali nové štátne útvary. Územie dnešného Bangladéša okolo delty Gangy patrilo regiónu Bengálsko, ktoré tvorilo jeden etnický a jazykový celok („Bangladéš“ v preklade znamená „krajina Bengálsko“).
No keď v roku 1947 vznikali štáty India a Pakistan, stala sa vec, ktorá na mape pôsobí kuriózne. Bangladéš pripadol štátu Pakistan ako jeho východná časť, hoci im chýbala spoločná hranica – Západný a Východný Pakistan delilo tisícšesťsto kilometrov indického územia. Bengálčania z východnej časti sa od Pakistancov etnicky líšili, navyše, cítili sa diskriminovaní a odrezaní od politického centra, ktorým bol Západný Pakistan.
Nezmenila to ani autonómia vydupaná v šesťdesiatych rokoch. Situácia sa zhoršila s príchodom ďalšieho desaťročia, keď sa zdalo, že Bangladéš musí byť prekliatou krajinou. Najprv to bol dodnes najsilnejší zaznamenaný cyklón Bhola, ktorý celkom zdevastoval pobrežie a len v búrke zabil viac ako pol milióna ľudí.
Ďalších desať miliónov vyhnali hladomor a záplavy do Indie. Obyvatelia cítili aj politickú krivdu a vyčítali centrálnej vláde, že s pomocou zámerne mešká. Onedlho prišli voľby, po ktorých Pakistanci uväznili šéfa víťaznej bangladéšskej strany a trpezlivosť Bangladéšanov pretiekla. Začala sa krvavá vojna s Pakistanom za samostatnosť.
Bangladéš v roku 1971 – muž hľadá pomoc pre svoju manželku, zomierajúcu na choleru.
Milióny ľudí utekali z Bangladéša do Indie pred hladomorom, chorobami a občianskou
vojnou, nádej na prežitie však bola nízka
Blesková príprava
Keď z Ázie prichádzali do sveta správy o zverstvách páchaných pakistanskou armádou, Západ bol šokovaný a časopis Time vyhlásil, že ide o najneuveriteľnejšie veci od čias besnenia nacistov v Poľsku za druhej svetovej vojny. Každému, kto mal v pláne pomoc tejto ázijskej krajine, bolo teda jasné, že musí konať rýchlo.
Nijaká produkčná agentúra by pravdepodobne nedokázala zohnať superhviezdy vtedajšej hudobnej scény za päť týždňov, ako dokázal George Harrison, ktorý si sadol k telefónu a začal obvolávať kamarátov z brandže. Väčšinou súhlasili, vzdali sa honoráru, podaktorí pricestovali z tisíckilometrových vzdialeností alebo sa vzdali plánovaných koncertov.
Čo viac, Harrisona presvedčili, aby zamýšľanú komornú akciu presunul do Madison Square Garden a spravil z nej veľkolepú vec. Dátum – 1. august – zvolili preto, že iný termín na prenájom sály jednoducho nebol voľný.
Sólová kariéra
V tom čase mali Beatles čerstvo po rozpade, ktorého súčasťou bolo trpké naťahovanie sa o peniaze. George Harrison, ktorému práve zomrela matka, neprežíval jednoduché obdobie, ale ak ide o hudbu a kariéru, nebol na tom zle. Rozpad Beatles v ňom uvoľnil množstvo tvorivej energie a starých nápadov, konečne sa vymanil z tieňa dvojice Lennon - McCartney, popri ktorej sa ako skladateľ necítil docenený.
Po dvoch zapadnutých albumoch ešte z éry Beatles triumfoval treťou sólovkou All Things Must Pass - v novembri 1970 vyšla ako trojalbum, na ktorý umiestnil mnoho nápadov, ktorými predtým Beatles pohrdli. V Británii sa vyšplhala na štvrté miesto, v USA bola istý čas platňou číslo jeden a na svete sa predali tri milióny kusov.
Pochopiteľne, aj veľkú časť repertoáru koncertu pre Bangladéš tvoria skladby z albumu All Things Must Pass, navyše, Harrison sa obklopil rovnakými osobami ako v štúdiu, menovite: starý známy Exbeatle Ringo Starr, gitarista Eric Clapton, klávestista Billy Preston či producent a zvukový fachman Phil Spector (áno, dnes tento násilník a alkoholik sedí vo väzení za vraždu druhého stupňa).
Prídu Beatles?
Pretože hudobný svet trpel rozpadom najslávnejšej kapely všetkých čias, najviac špekulácií sa krútilo okolo toho, či sa na pódiu pospolu ocitnú Beatles. Pôvodne to tak aj malo byť. John Lennon pritakal a dokonca súhlasil aj s tým, keď Harrison trval na tom, že v nijakom prípade nesmie vystúpiť so svojou družkou Yoko Ono. Na žiaľ fanúšikov, o džentlmenskej dohode sa dozvedela energická Japonka a Lennon po hádke s ňou opustil New York dva dni pred začiatkom koncertu.
Ďalší exčlen Beatles Paul McCartney nekompromisne odmietol už pozvanie, ktoré pre časopis Rolling Stone po rokoch označil za absurdné: „Prišiel za mnou George, aby som hral na koncerte pre Bangladéš. Vravel som si, do čerta, o čo ide? Práve sme sa rozpadli a už sa dávame dohromady? Zdalo sa mi to šialené.“
Problémoví spoluhráči
Že sa koncert pre Bangladéš napokon podaril, nebola samozrejmosť. Niektorí účinkujúci neboli v dobrej kondícii a nemali za sebou práve podarené sezóny. Nechajme bokom Georgea Harrisona, ktorý sa v posledných rokoch na pódiu objavoval skôr ako hosť – aj Bob Dylan verejne vystupoval prvýkrát po štyroch rokoch od festivalu Isle of Wight.
Ako sa spomína v Harrisonovej biografii Dark Horse, v jednej chvíli sa po ňom pred koncertom ostatní zháňali a napokon našli pesničkára na toaletách, ako smutne fúka do ústnej harmoniky. Ešte horšie na tom bol Harrisonov dlhoročný kamarát Eric Clapton, ktorý už dva roky bojoval so závislosťou od heroínu.
Bez drogy nebol schopný vystupovať a okrem záverečnej zvukovej skúšky ani skúšať – týždeň pred koncertom mal rezervované každý deň lietadlo do New Yorku, aby mohol kedykoľvek doraziť. Pozvanie a priateľstvo hudobníkov neovplyvnili ani pletky nešťastného Claptona s manželkou Harrisona Pattie Boydovou, ktorú si po ich rozvode neskôr vzal za ženu.
Koncertný program
Oba koncerty - na poludnie aj večer 1. augusta - odštartoval Ravi Shankar so spoluhráčmi na tradičné indické nástroje. Poprosil o koncentráciu a s úsmevom vyviedol z omylu nadšené publikum, ktoré aplauzom ďakovalo za niekoľko sekúnd príprav a ladenia. Hudobníci sediaci na koberci vzápätí odpálili šestnásťminútový indický hudobný útvar – ragu.
V druhej časti vystúpil Harrison a s priateľmi zahral šestnásť, respektíve osemnásť skladieb (večerný koncert bol kratší). Rovnomenný film kombinuje záznamy oboch vystúpení, ktoré mali niekoľko vrcholov. Napriek úspešnému albumu All Things Must Pass sa zdalo, že najväčší potlesk si vyslúžili beatlesovky Something, Here Comes The Sun, a najmä While My Guitar Gently Weeps – tá skladba zaznela vôbec prvýkrát naživo a gitarové sólo tu, ako aj na albume Beatles, hrá Eric Clapton.
Podobne vrelo reagovalo publikum, len čo sa ako jeden z dvoch bubeníkov predstavil Exbeatle Ringo Starr. Celú stranu tretej platne na rovnomennom albume má Bob Dylan a jeho pätica pesničiek. Druhý a posledný prídavok – pesničku Bangla Desh – zložil špeciálne na túto príležitosť Harrison a hneď v prvom verši prebásnil, ako za ním žiadajúc o pomoc pre krajinu prišiel Ravi Shankar.
Kam šli peniaze
Na rozdiel od Woodstocku, koncert pre Bangladéš za sebou nezanechal lúku plnú odpadu a nikto na ňom nezomrel. Úspechom bolo aj 250-tisíc dolárov utŕžených na vstupnom, ktoré Harrison aj s neskorším ziskom z predaja albumu a filmu pririekol humanitárnej nadácii UNICEF. No práve to, čo malo byť zmyslom akcie, sa ukázalo zároveň ako jej najväčší problém.
Čísla sú nemilosrdné: päť týždňov trvala organizácia, za šesť hodín sa rozchytali lístky, no a potom trvalo jedenásť rokov (!), kým sa zarobené milióny dostali až k UNICEF-u. Na vine boli organizátori, ktorí nepožiadali o výnimku zo zdanenia, takže peniaze mrzli na účte a Bangladéš sa musel medzičasom pozviechať bez nich.
John Lennon bol asi nakoniec rád, že Koncert pre Bangladéš vynechal, v roku 1980 akciu v slávnom poslednom interview pred smrťou pre Playboy nazval blamážou a vyhlásil, že už nikto poriadne nevie, kde zarobené peniaze skončili.
Album a film
Faktom je, že výraznejšie ako do dejín charity sa podujatie zapísalo do dejín populárnej hudby a nahrávacieho priemyslu. Platňa o rok získala Grammy, o dva roky nasledoval podobne úspešný film, ktorý zo záznamu zostrihal dokumentarista Saul Swimmer a ktorý sa akousi čudnou zhodou okolností premietal aj vo filmových kluboch vtedajšieho socialistického Československa.
Iste, existuje veľa dokumentov hudby z vtedajších čias, mnohé ich azda vystihli lepšie. Koncert pre Bangladéš nezachytáva atmosféru akcie tak ako dokumenty z Woodstocku a festivalu Monterrey Pop, tiež v sebe nemá čaro happeningu (Festival Expresss) ani filmárske majstrovstvo ako dokumenty Martina Scorseseho (Last Waltz, No Direction Home). Ukazuje však niečo iné.
Hudobníkov, ako sa na pódiu správajú nenútene, popíjajú z plechoviek a na sebe nemajú kostýmy, ale civilné šaty. Nehrajú šou, pretože jediné, o čo ide, je hudba. Čo ešte vidíme? Posledné chvíle populárnej hudby, ktorá ešte zatiaľ nie je podelená na mainstream a alternatívu. Nevinný aj naivný čas, keď ešte veci záviseli od osobného nasadenia a viery v zmenu. A napokon aj autentickú charitu, ktorú ešte nezachvátili kalkul a médiá, čo medzičasom zobrazovaným utrpením tretieho sveta posunuli latku a znecitlivili publikum.
