So svojimi susedmi v regióne začínajú znova normálne žiť. Rovnako ako mnohí Chorváti či Kosovčania, aj Srbi majú stále problém uznať zločiny, ktoré napáchali ich generáli.
Je piatok večer, deň po zatknutí srbského generála Ratka Mladiča. Do centra Belehradu, na hlavný Bulvár Knez Mihailova smerujú stovky domácich a turistov.
Nevyzerajú však, že by ich osud obľúbeného generála, ktorého medzinárodný súd označuje za strojcu genocídy v Srebrenici, zaujímal. Namiesto jeho plagátov držia v rukách pivo, namiesto pokrikov na jeho slávu počuť skôr smiech a zábavu.
Čiara za minulosťou
Na Trhu republiky, hlavnom belehradskom námestí, sedí pri fontáne Vera. Mladá žena, ktorá pracuje v zábavnej televíznej relácii, cez vojnu mala len päť rokov. Minulosť by už rada hodila za hlavu. Namiesto o Ratkovi Mladičovi radšej hovorí o vzostupe Belehradu, do ktorého smeruje čoraz viac turistov nielen z regiónu.
Podľa niektorých prognóz by sa mesto, z ktorého pred dvadsiatimi rokmi ľudia vyprevádzali tanky, aby dobyli srbské územia v Chorvátsku, v nasledujúcich rokoch mohlo stať Prahou regiónu.
V uliciach Belehradu cítiť, že Srbi majú dvanásť rokov od posledného balkánského konfliktu v Kosove dosť krvavej minulosti. „Čoraz viac ľudí chce hodiť vojny za seba,“ súhlasí srbská analytička Sonja Lichtová. „Chcú uzavrieť túto kapitolu a chápu, že bez chytenia Mladiča sa to nedalo,“ vysvetľuje jeden z dôvodov, prečo sa tak málo ľudí otvorene postavilo za generála.
Ešte pred troma rokmi po dolapení Radovana Karadžiča vychádzali zaňho radikáli demonštrovať do ulíc každý deň. Ratko Mladič sa takej pocty nedočkal. Generál bol pritom v Srbsku oveľa populárnejší. Zástupca prokurátora pre vojnové zločiny Bruno Vekarič pre New York Times povedal, že kým po zatknutí Karadžiča prišlo úradu 70 hrozieb smrti, pár dní po zadržaní Mladiča neprišla ani jedna. Znamená to, že krajiny na Balkáne už pomaly prekonávajú svoju vojnovú minulosť?
Ľudia sa zbližujú
Áno aj nie. Minimálne susedské vzťahy sa medzi jednotlivými národmi (azda s výnimkou Srbov a Albáncov) zlepšili. Čo sa týka bežných ľudí, rozdelený Balkán sa opäť začína spájať.
Srbi začínajú opäť chodievať k moru do Chorvátska. Najmä mladých Chorvátov a Slovincov to pre zmenu tiahne zabávať sa do Belehradu. V decembri 2009 začal znova jazdiť vlak medzi Sarajevom a Belehradom. Premávka na známej trati sa zastavila v roku 1992, keď začali dopadať na Bosnu prvé bomby.
„Ľudia sú si bližší. V Srbsku vychádzajú chorvátske knihy, chodia sem vystupovať divadelné súbory z iných krajín bývalej Juhoslávie,“ hovorí Sonja Lichtová. Nielen to.
V porovnaní s minulosťou vidieť oveľa lepšie vzťahy aj medzi politikmi. Srbské a chorvátske ministerstvá napríklad spolu bojujú proti organizovanému zločinu.
Ľudia dokážu normálne vychádzať dokonca aj v rozdelenej Bosne. „Máme napríklad spolok vojnových veteránov. Veteráni z bosnianskej, srbskej aj chorvátskej armády sedia vedľa seba, komunikujú a trávia spolu čas,“ dopĺňa bosnianska analytička Tija Memiševičová skúsenosti zo Sarajeva.
Ťažká minulosť
Neznamená to však, že by jednotlivé národy bývalej Juhoslávie uznali svoje zločiny, ktoré spáchali ich generáli a politici. Keď sa začne človek rozprávať o vojne, vidieť, že až taký veľký posun tu nenastal.
Na belehradskej pevnosti Kalemegdan, kam smeruje v piatok večer dav Srbov, predávajú v jednom stánku Zoran a Milan veci s vlasteneckou tematikou. Medzi tričkami či vlajkami so srbskou orlicou majú aj vojenské čiapky. „Presne takú nosil aj generál Mladič,“ núka Zoran.
Obaja muži, asi päťdesiatnici, odmietajú uznať genocídu v Srebrenici. „Keby Mladičovi išlo skutočne o genocídu, nepustil by ženy a deti,“ hovorí Zoran. Podľa neho len reagoval „na tritisíc mŕtvych Srbov, ktorých v rokoch predtým zabila armáda bosnianskeho veliteľa Nasera Oriča“.
Oficiálne sa uznáva, že zahynulo tisíc Srbov, Oriča medzinárodný súd v Haagu oslobodil.
Vojna výrazne zasiahla do životov oboch mužov. Zoranova rodina musela utiecť po vojne z Kosova. V jeho srbskej dedine Tučep, kde v roku 1991 býval iba jeden Albánec, žije v súčasnosti pár posledných srbských rodín. Väčšina Srbov po vojne ušla alebo musela utiecť. „Zostali iba starí ľudia, v podstate zomrieť,“ hovorí.
Milan pochádza z Chorvátska, z dediny v oblasti Plitvických jazier. Z domu ho vyhnali chorvátski vojaci v auguste 1995, keď sa armáda chorvátskeho generála Anteho Gotovinu prehnala srbskou krajinou. Zabili pri tom tristo Srbov, státisíce ľudí museli ujsť.
Ani Milan sa už veľmi k vojnovým útrapám nechce vracať. Skôr ho zaujíma, kde v súčasnosti trénuje Anton Ondruš, slovenský futbalista, ktorý práve v Belehrade vybojoval ako kapitán s československou reprezentáciou titul majstra Európy.
Djokovičovo Srbsko?
Vyrovnať sa s minulosťou nie je iba problém Srbov. „Má ho každá krajina, ktorú zasiahla vojna. Ľudia sa radšej vidia ako obete, než ako útočníci,“ hovorí Sonja Lichtová.
V Chorvátsku stále visia v uliciach plagáty generála Anteho Gotovinu. Keď ho v apríli v Haagu odsúdili na 24 rokov, protestovali proti rozhodnutiu desiatky tisícov Chorvátov. Hovorili, že tým súd odsúdil legitimitu chorvátskej vojny za nezávislosť a v podstate celý štát. Haag však iba povedal, že cielené vyhnanie stotisícov ľudí je zločin.
Rovnaký odpor bolo cítiť v Kosove, keď Švajčiar Dick Marty koncom minulého roka vydal správu o obchodovaní s ľudskými orgánmi zo strany kosovských Albáncov cez a po vojne. Ako keby obvinenia jednotlivcov boli útokom proti celému národu.
Tija Memiševičová vidí najväčší problém v tom, že niektorí politici stále využívajú vojnové zločiny na manipuláciu s ľuďmi, aby prekryli, že nevedia pohnúť problémami v krajine. Vedenie Srbskej republiky v Bosne už roky popiera vraždy v Srebrenici. Odsúdenie Gotovinu za neprijateľné označila aj chorvátska premiérka Jadranka Kosorová. Jediného generála, ktorého súd v Haagu oslobodil, vítala po návrate osobne na letisku s červeným kobercom.
Krajiny tak stále majú čo robiť, aby si mohli povedať, že vojny sú definitívne za nimi. Bruno Vekarič, zástupca srbského prokurátora povedal, že chce, aby svet poznal Srbsko vďaka tenisovej hviezde Novakovi Djokovičovi a nie Ratkovi Mladičovi. Len jeho zatknutie, vynútené Európskou úniou po šestnástich rokoch, stačiť nemusí.
„Je hlúposť iba zabudnúť na minulosť,“ hovorí Tija Memiševičová. „Nemôžeme povedať, že zatknutím Mladiča sa všetko skončilo. Musíme sa kriticky pozrieť na všetko, čo sa udialo počas vojen v 90. rokoch. Až potom môžu krajiny bývalej Juhoslávie čeliť budúcnosti.“