V Holandsku ten nápad začiatkom sedemdesiatych rokov musel visieť vo vzduchu. Marihuanu a hašiš polícia viac-menej tolerovala, na druhej strane, zapáliť si džoint bežne v kaviarni bolo stále opovážlivé. Mnohým chýbal priestor, kde by si mohli spolu posedieť a konzumovať ľahké drogy dôstojne: pod strechou, bez zbytočnej konšpirácie.
Prvý Bulldog
Jedna z verzií tvrdí, že prvý coffee shop sa zrodil zo sexshopu. Kým otec prevádzkoval obchod s erotickými pomôckami, syn Henk de Vries s kamarátmi v pivnici fajčil a predával hašiš. Keď v roku 1975 podľa legendy preberal od otca živnosť, nahádzal pornofilmy do kanála a otvoril marihuanovú kaviareň s názvom Bulldog.
Logo dnes nesie celá sieť coffee shopov aj hotely a súvisiace množstvo suvenírov, čo je dôkazom priam americkej „succes story“. Odlišnú historku o prvenstve uvádza stránka amsterdam.info. Už v roku 1968 fungoval coffeeshop v meste Utrecht, nasledoval Amsterdam a prvá prevádzka Yellow Mellow prerobená z pekárne.
„Často k nám chodievali na návštevu kamaráti a prinášali fajčivo, pivo, čaj,“ spomína majiteľ Wernard Bruining v televíznom dokumente. „Tak sme dospeli k rozhodnutiu, že založíme kaviareň alebo čajovňu, ktorú nazveme podľa Donovanovej pesničky.“
Tým, že materiál od dílera rozdelili a predávali po malých množstvách, asi päť gramov, stanovili budúce pravidlo coffee shopov. Zákazníci sa čoskoro hrnuli a vonku tvorili aj stometrové rady. Aby zbytočne nedráždili políciu, Bruning a spol. dbali na pravidlá, z ktorých niektoré platia pre coffee shopy dodnes.
Oželeli na ulici pútače, otvárali neskôr k večeru a z prevádzky vykázali tvrdé drogy. Najmä vo väčších mestách sa inšpirovali desiatky, neskôr stovky predajní. Boom trval do roku 1995, odkedy ich počet klesá.
Krajina tolerancie
Namieste je otázka, prečo práve Holanďania, na rozdiel od susedov, toto všetko tolerujú. Ešte po druhej svetovej vojne sa Amsterdam v drogovej scéne nijako nelíšil od európskych metropol. Marihuanu poznal a užíval úzky okruh bohémov a umelcov.
Od roku 1953 bola síce na zozname nelegálnych látok, no pre malé percento s ňou spojených súdnych prípadov (rádovo desiatky ročne) nepatrila k prioritám úradov. V polovici šesťdesiatych rokov sa kultúrna klíma začala pomaly meniť.
Pocity holandskej mládeže vo svojej knihe priliehavo opísal spisovateľ Harry Mulisch: „Kým ich rodičia zaťažení na práčky a chladničky sledovali televízor a druhým okom strážili zaparkované auto... ich deti v sobotu večer utekali z domu na amsterdamské námestie Spui.“
Anarchisti Provos
Neveľké námestie, porovnateľné s Františkánskym v Bratislave, lákalo provokatívnymi akciami, ktoré mala na svedomí hŕstka čudákov. Ešte pred hippies v Amsterdame vyčíňali bítnici, hipsteri, intelektuáli a anarchisti, ktorí sa nazývali Provos. Organizovali akcie a happeningy, využívali absurdný humor, ich zámerom bolo prebúdzať občanov z letargie a provokovať úrady.
Provos programovo užívali ľahké drogy, ich vodca, básnik a vizionár Robert Jasper Grootveld, marihuanu pestoval na streche svojho hausbótu a zároveň bol tvrdým odporcom fajčenia, presnejšie, tabakového priemyslu. On a ostatní často úradom udávali sami seba, keď užívali legálne byliny a poplachmi preháňali políciu.
Unikátne nebolo samotné undergroundové hnutie, skôr fakt, že vďaka liberálnej tradícii získali Provos podporu obyvateľov mesta a dokonca to dotiahli do mestského parlamentu (čo hnutie definitívne rozložilo). Zelené centrum, rozšírená cyklistická doprava, coffee shopy – nie je zveličené tvrdiť, že veľa z toho, čo dnes do Amsterdamu láka turistov, pôvodne skrslo v hlavách hŕstky neprispôsobivých idealistov.
Líšia sa priečelím, ponukou aj ochotou obsluhy. Amsterdamský Bulldog
so vznikom v roku 1975 stojí medzi coffee shopmi na historickom prvenstve
Súmrak hippies
Potom prišli hippies. Po súmraku hnutia v zámorí veľa detí kvetov začiatkom sedemdesiatych rokov hľadalo útočisko v Európe. Tí, ktorých zlákal liberálny Amsterdam, táborili v mestskom Vondelparku, za zábavou a hašišom vyrážali do slávnych klubov Paradiso a Melkweg.
Polícii na stíhanie davov hriešnikov chýbali kapacity, no pomaly prichádzala k záveru, že to azda ani nebude potrebné. V lete 1970 odhadom stotisíc ľudí mierilo do dedinky pri holandskom Rotterdame na festival Kralingen, ktorý bol európskou odpoveďou na americký Woodstock.
Pódium s logom Coca-Cola (pamätajme, že vyhranený postoj ku komercii a „alternatíva“ v hudbe prišli až neskôr) vítalo slávne rockové kapely, medzi nimi Jefferson Airplane, Byrds či Pink Floyd. V dave okrem návštevníkov načúvali mnohí policajti v civile, nikoho však nezatkli, naopak – bývalý policajný dôstojník v spomínanom televíznom dokumente spomína na festivalovú atmosféru a na to, že „bola úžasná. Nebolo možné nahlásiť, že by sa tam dialo čokoľvek nedobré“.
Drogy a politika
V rovnakom čase začala holandská ľavicová vláda prichádzať na to, že drogovým problémom číslo jeden je čoraz rozšírenejší heroín. Preto sa ako prvá na svete rozhodla oddeliť tzv. tvrdé drogy od mäkkých, tým oddeliť užívateľov a obe oblasti čierneho trhu. Odborná komisia odporučila dekriminalizovať užívanie, výrobu a predaj menšieho množstva ľahkých drog, a dokonca tolerovať užívanie tvrdých.
Treba však povedať, že až tak ďaleko Holandsko nikdy nezašlo. Proti boli medzinárodné záväzky a krajina v ťažkých časoch ropnej krízy nechcela riskovať politickú izoláciu. Výsledkom je podivuhodné riešenie kdesi na polceste k legalizácii. Dodnes ho sprevádzajú nekonečné debaty, či je právne konzistentné, alebo naopak, vnáša do systému schizofréniu.
Na polceste
V rozpore s vierou bujarých turistov, marihuana či hašiš nie sú v Holandsku legalizované látky. Čo viac, nie sú ani dekriminalizované. Aj malé množstvo na osobnú spotrebu je, technicky vzaté, priestupkom.
Fakt, že políciu to veľmi netrápi, patrí k postoju označovanému výrazom dedoogenbeleid, ktorý vyplýva z pragmatickej protestantskej nátury a ak ide konkrétne o drogy, dá sa zhrnúť takto: skúsenosť ukazuje, že problém, akým je užívanie drog, nemá definitívne riešenie. Skôr než represia je prioritou prevencia a snaha zmierňovať následky ich užívania.
Od roku 1969 je na svete smernica vlády, ktorá neskôr dostala aj písomnú podobu. Káže, že ľahké drogy a stíhanie ich užívateľov nepatrí medzi priority holandskej polície. To všetko aj rozhodnutia v súdnych sporoch časom vytvorili súčasný stav, ktorý je akousi faktickou dekriminalizáciou.
Trikrát a dosť
Ako to celé v praxi funguje? Vyše sedemsto coffee shopov (z toho vyše dve stovky iba v Amsterdame) dodržuje prísne pravidlá. Zakázaná je reklama a tvrdé drogy. Dnes už väčšina prevádzok nenalieva alkohol a úzkostlivo overuje, či nákupca vekom presahuje osemnásť. Limit na jeden nákup je päť gramov, obchodník môže skladovať najviac päťsto gramov marihuany.
Zeleno- biela nálepka vo výklade je licencia, ktorú môže problémovému coffee shopu tá-ktorá radnica nenávratne odobrať. Platí zásada „trikrát a dosť“. Zvyšok je na fantázii predajcu, takže coffee shopy sa navzájom líšia ako iné krčmy a kaviarne. Čalúnené čajovne, bezútešné vykričané herne, dizajnové chill-out bary, umelecké minipodniky či skromné kaviarne pre starousadlíkov, ktorí nad bylinami lúskajú dennú tlač alebo surfujú na wi-fi.
Menu obsahuje rôzne pomenované odrody v garantovanej kvalite a bez chemických prísad, predávané buď na gramy, alebo balené v cigaretách s tabakom, alebo aj bez. Konzumovať vlastné zásoby je v poriadku, no v záujme slušnosti je, ak si konzument objedná aspoň nápoj.
Coffee shop ako uzavretý klub pre domácich? Úradníci v Maastrichte zaviedli na vstup
do coffee shopov preukazy – weed passports – dostupné výhradne občanom Holandska
Káva a čokoláda
Napodiv, v coffee shopoch sa pije aj káva alebo horúca čokoláda, čo má svoje pragmatické dôvody – zvyšuje hladinu cukru, čím uzemňuje klientov, ak je tunajšia marihuana nad ich sily. Podiel účinnej látky (THC) stúpol v posledných rokoch dvojnásobne, z deväť na osemnásť percent, a sprievodným javom sú klienti coffee shopov zmeravení drogou, vytvárajúci dojem, že patria k inventáru prevádzky.
Vážny problém predstavujú aj marihuanové koláče a cukrovinky, ktoré sú v ponuke vzácne a iba s písomným varovaním. Mnohí turisti skončili v nemocnici po tom, čo pojedli plechy koláčov čakajúc na opojné účinky. Tie sú vstrebávaním cez tráviaci trakt síce silnejšie, lenže aj samotný nástup účinku trvá dlhšie, čo môže byť zradné a klamlivé.
Desaťročia skúseností vyvrátili aj obavy, že rozšírenie coffee shopov vychováva generácie narkomanov. Ľahké drogy raz a viackrát za mesiac užíva 9,5 percenta Holanďanov vo veku pätnásť až tridsaťštyri rokov, čo vonkoncom nepredstihne mnohé štáty, kde o coffee shopoch nechyrujú, napríklad: Dánsko a Francúzsko (vyše 30 percent), Česko (19,3), Veľká Británia (13,8), Nemecko (11,3).
Aj Slováci Holanďanov tromfnú číslom 14,7 percenta (dáta sú z novembra 2008). Podobne priaznivá pre Holanďanov je štatistika, kde platí, že počet úmrtí spojených s drogami je dlhodobo medzi najnižšími v Európe.
Predné a zadné dvere
Najväčší problém a paradox spojený s coffee shopmi je však iný. Nad držaním malého množstva drogy polícia priviera oči, no nákup vo veľkom je niečo iné. Keďže povolený limit v sklade sa rýchlo predá, obchod musí mať zásoby niekde inde, a najmä, nikto príliš nezisťuje, kde látky nakupuje a odkiaľ pochádzajú.
To je základ známeho paradoxu frontdoor – backdoor, inými slovami, „predné dvere sú povolené, zadné ilegálne“. Hašiš a marihuana pre coffee shopy pochádzajú z čierneho trhu, niekto ich musí pašovať, prípadne pestovať. V dôsledku toho je v Európe Holandsko na špici v produkcii ľahkých drog a je aj dôležitou krajinou, cez ktorú drogy prúdia zo zámoria do zvyšku Európy, čo platí aj pre tie tvrdé, ako sú kokaín, heroín alebo amfetamíny.
Oblasti čierneho trhu sa teda zatiaľ nepodarilo stopercentne oddeliť a mnohí sa preto domnievajú, že jediným riešením bude až legalizácia. Výrečná je štatistika zo stretnutia starostov holandských miest a obcí: osemdesiat percent si želá zmeniť, ako funguje „backdoor“ v coffee shopoch, z nich osemnásť percent by bolo za úplnú legalizáciu. Dvadsaťdva percent si želá počet prevádzok redukovať, ich úplné zatvorenie požaduje desať percent.
Interaktívny sprievodca nachádza v Amsterdame vyše dve stovky coffee shopov. Mesto
sa domnieva, že ich prílišná regulácia naštartuje neželaný pouličný predaj drog
Nespratní turisti
Akokoľvek to coffee shopy majú u úradov nahnuté, debatu, do akej miery ľahké drogy škodia, či sú, alebo nie sú vstupnou bránou k ťažším drogám, má Holandsko už dávno za sebou. Diskusia sa teraz vedie v praktickej rovine. Ako blízko povoliť coffee shopy pri školách? Nebude lepšie celý trh s odhadovaným obratom dve miliardy eur legalizovať a zdaniť? A čo robiť s nespratnými turistami?
Faktom je, že regulácia coffee shopov v posledných rokoch napreduje. Od roku 2008 platí vyhláška o zóne 250 metrov v okolí škôl, kde nesmú mať prevádzky. Ich počet sa hneď znížil, v Amsterdame zavreli vyše štyridsať vrátane jedného zo slávnej siete Bulldog. Za absurdný považujú zákazníci stav po júli 2008, odkedy v Holandsku platí zákaz fajčenia – okrem reštaurácií či hotelov postihol aj coffee shopy, ktoré, ak chcú riediť silnú drogu tabakom, musia mať oddelenú miestnosť pre fajčiarov.
Kluby len pre vyvolených
To, že holandská mládež v užívaní ľahkých drog nepredstihne rovesníkov v okolitých krajinách, zároveň znamená, že veľkú časť klientely coffee shopov tvoria turisti. To, samozrejme, prináša problémy. Aby zabránili drogovej turistike, ktorá do pohraničia láka cez víkendy desaťtisíce Francúzov a Belgičanov, už starostovia dvoch obcí prikázali osem obchodov zatvoriť.
Mesto Maastricht, ktoré denne navštívi štyritisíc turistov, zaviedlo obmedzenia už v roku 2005 – tamojšie coffee shopy od klientov vyžadujú preukaz vydávaný iba obyvateľom Holandska. Námietku, že to odporuje voľnému pohybu tovarov a osôb v rámci schengenského priestoru, zamietol Európsky súdny dvor v decembri 2010 tvrdením, že narkotiká nemožno rátať medzi tovar.
Teraz silnie tlak, aby preukazy pre tunajších zaviedli aj v iných mestách v Holandsku. Je tak celkom možné, že sa z coffee shopu v budúcnosti stane akýsi klub fajčiarov marihuany – exkluzívna spoločnosť iba pre domácich.
