My, Česi, máme radi alkohol aj prezidentov

Pekne sa to prepojilo s informáciami o „opileckom machrovaní“ v jednej z vládnych strán.

Stĺpčekár sa musí ovládať, aby aj on vo svojom texte pre slovenský denník nezačal machrovať, a nevylovil z pamäti, ako sa pred niekoľkými rokmi stretol na tenise s prezidentom Klausom. Ten zdvihol obočie a zábavne zakrútil hlavou: „No, Čermák, čo vy tu robíte, sem už hádam chodí úplne každý!“

Pekné privítanie od hlavy štátu, pravda? Ale dosť machrovania! Skôr si skúsme spomenúť, v čom sme v Česku ešte výnimoční.

V bulvárnych médiách sa nedávno objavila správa, že českí muži patria k tým s najdlhším prirodzením na svete. Bohužiaľ sa ukázalo, že nešlo o prieskum založený na meraní dotyčného orgánu, skôr vyplňovanie dotazníku. Čím sa pekné prvenstvo z domény mužstva zvrtlo skôr v titul majstrov v klamaní.

Čím sa teda od zvyšku sveta skutočne líšime? Napríklad našou dôverou v hlavu štátu. Od Masarykových čias Česi milujú svojich prezidentov, čo je tradícia, ktorú - ako jednu z mála - úplne nevyčistil ani komunistický režim. Muži na Hrade sa vždy tešili rešpektu a úcte, v čase normalizácie zvlášť ťažko zdôvodniteľné.

Láska k prezidentovi sa obnovila za Havla a do svojho panovníckeho vienka ju dostal aj Václav Klaus. Dlho ju držal. Vlastne až doteraz, keď sme sa dozvedeli, že dôvera v prezidenta klesla po prvý raz pod päťdesiat percent.

Politológovia sa dohadujú, či je pravým dôvodom „prezidentské machrovanie“ počas vládnej krízy, dnes už svetoznáma ekvilibristika s plniacim perom v Chile alebo výroky Klausovho poradcu Petra Hájka o tom, že terorista Usáma bin Ládin pred zastrelením americkými vojakmi vlastne neexistoval.

V túto chvílu si stĺpčekár hovorí, prečo by si vlastne nezamachroval. A tak po mnoho rokoch odhaľme v zahraničnej tlače pravdu. Za poklesom popularity prezidenta sú jeho dávne netaktné poznámky na tenise.