Čo nie je zlé, ak sa to nepreháňa. Lebo pochváliť desaťročného zdravo vyvinutého chlapca za to, že sa najedol príborom a takmer preto zvolávať tlačovku, sa mi zdá už nad rámec.
Tiež som videla, ako sa volalo mobilom babke do Chicaga, že šesťročná slečna si sama obula topánky. Pozor! Za prísľub kina a stánku s rýchlym občerstvením. Suma sumárum aj s tým telefonátom do USA to bol drahý počin.
Tradičná izraelská výhovorka na tento systém výchovy je taká, že predkovia dnešných detí nemali šťastný život a často aj materiálny nedostatok, a tak im to treba vynahradiť.
Absolútnou voľnosťou a pochvalami pomaly aj za to, že dýchajú. Pochvaly vraj posilňujú sebavedomie.
To rozhodne, ale mali by byť aspoň trochu pri zemi.
V našom susedstve býva skvelá učiteľka (jej žiaci vyhrávajú súťaže v hebrejčine a literatúre), ktorá mi pravidelne opisuje stretnutia so židovskými mamami, čo majú nielen veľké srdce, ale aj ústa. Vraj príliš zaťažuje ich deti, nevidí v nich skrytý potenciál a núti ich čítať. Knihy!
A jasné, že ich málo chváli. Za to, že nečítajú, nepripravujú sa na hodiny a nie sú schopní napísať bez chyby tri zmysluplné vety.
Vraj sa nedostatok pochvál môže neskôr prejaviť na ich zníženom sebavedomí.
No neviem. Keď sa človek pozerá na tie asertívne matky, tak sa zdá, že buď ich nikto nikdy v živote nekritizoval, alebo sa už sebavedomé narodili.
Len také matky môžu prihlásiť svojho podpriemerne nadaného syna na matematickú olympiádu
a potom vypáliť porotcovi za to, že ho nenechal vyhrať. Stalo sa. V našej štvrti. A to je ešte generácia vychovávaná po starom. Teda s nejakými limitmi.
