Väčšina ho poznala jednoducho ako lovca nacistov. „On však ten prívlastok nenávidel,“ povedal pre SME izraelský historik TOM SEGEV, ktorého nová a doteraz najpresnejšia biografia o Simonovi Wiesenthalovi teraz vyšla aj v slovenčine. „Tá kniha je o Židovi, čo bojoval s nacistami a ktorý si povedal, že ich nenechá vyhrať. Možno mal imidž, že je silnejší ako KGB či Mosad, ale v realite bol veľmi osamelý. A preto sa z neho stal kultúrny hrdina,“ predstavuje Simona Wiesenthala spisovateľ TOM SEGEV.
Takmer každý novinár pri ňom používa klišé lovec nacistov. Ako vidíte Simona Wiesenthala vy?
On nenávidel tento termín, pretože je na tom niečo neľudské. Lovia sa zvieratá. Vždy podotýkal, že aj nacistickí zločinci sú ľudské bytosti, a preto ich chcel vydať spravodlivosti a nikdy netúžil po pomste. Jeho skôr naháňal holokaust. To je aj podstata jeho tragédie. Bol hrdinom, ale veľmi tragickým. Nemohol sa zbaviť holokaustu.
Prežil päť koncentračných táborov, ako sa mu to podarilo?
Myslím, že vďaka náhode, tak ako väčšine zachránených. Bol to veľmi romantický muž s bohatou fantáziou. Vymyslel si preto veľa príbehov, ako prežil. Tí, čo prežili holokaust, majú jedno spoločné, hľadajú zmysel toho, prečo sa zachránili. Podľa mňa niečo také nejestvuje, no oni to hľadajú. Aj on.
Tak, že hľadal nacistov?
Po vojne sa zmyslom jeho života stalo hľadanie nacistov, aby ich dostal pred súd. Úžasné na ňom je to, že už dva týždne potom, ako sa dostal z piateho koncentráku, poskytol americkým úradom v Rakúsku zoznam ľudí, ktorých by mali chytiť.
Znamená to, že plán chytania chystal ešte v táboroch?
Minimálne myslel na to, že týchto strašných ľudí musia vydať spravodlivosti. Táto myšlienka mu možno uľahčila, aby sa preniesol cez vlastnú skúsenosť s holokaustom.
Spomenuli ste, že si o sebe vymýšľal príbehy. Nesúvisí to aj s tým, ako ste pri písaní knihy zistili, že pracoval pre Mosad?
Veľa zachránených po holokauste často prifarbilo veci. Napríklad majú tendenciu zveličovať svoje utrpenie, pretože sa cítia vinní za to, že iní trpeli viac alebo že vôbec prežili a ostatní nie. Wiesenthal bol v piatich koncentrákoch, sám však vravieval, že bol v siedmich, deviatich či jedenástich. Tak si vysvetľujem aj to, ako niektorí, čo prežili 11. september pred desiatimi rokmi, tvrdia, že prežili útok na piatom poschodí, ale v skutočnosti boli v loby.
Mal Wiesenthal traumu z toho, že prežil? Spisovateľka a prekladateľka Ruth Bondyová v nedávnom rozhovore opísala, ako si dala odstrániť z ruky číslo z Osvienčimu, aby na seba neupozorňovala. Mala pocit, že jej starousadlíci v Izraeli vyčítali, že prežila a že to muselo byť na úkor tých, čo neprežili.
Áno, nielen v Izraeli to bolo pre tých, čo sa zachránili, veľmi ťažké. Často sa na nich pozerali tak, že museli prežiť za cenu života niekoho iného, hoci to vôbec nebola pravda. Tiež poznám jedného spisovateľa, ktorý aj vo veľmi horúcom izraelskom lete chodí s košeľou s dlhými rukávmi. Tí, čo prežili, zažili druhú traumu a bolo to pre nich veľmi ťažké. Wiesenthal nikdy nežil v Izraeli, ale cítil veľký hnev voči tým, čo sa tak na nich pozerali.
Mali ste prístup do Wiesenthalovho rozsiahleho viedenského archívu. Čo vás v ňom najviac prekvapilo?
Archívy majú dve časti. Jedna sa týka nacistických kriminálnikov, v druhej som našiel veľa zásuviek s jeho osobnými vecami. Keď som tam išiel prvýkrát, len tak náhodou som našiel list z 80. rokov: Drahý Simon, potrebujeme ťa, máme ťa veľmi radi, dávaj si na seba pozor. Podpis: Elisabeth Taylor. Postupne som prichádzal na to, že sa stal morálnou autoritou. Našiel som jeho 25 čestných doktorátov, traja americkí prezidenti ho pozvali do Bieleho domu.
Zaskočilo vás, keď ste zistili, že bol na výplatnej listine Mosadu?
Veľmi ma to prekvapilo, pretože vzťah Izraela k holokaustu bol spočiatku minimálny. Mosad prakticky nerobil nič, aby hľadal nacistov. To je to, prečo svet potreboval muža ako Wiesenthal. To by som nikdy nezistil v Izraeli, pretože ich archívy sú zavreté, s čím veľmi nesúhlasím.
Zistili ste napríklad, že Mosad mu zaplatil jeho kanceláriu vo Viedni. Znamená to, že sa predsa len izraelskí agenti vrhli do hľadania nacistov?
Na začiatku nie. Nebolo to tak, že pracoval pre Mosad, ale skôr Mosad pracoval preňho. A tak mu tajná služba dala peniaze, aby sa venoval tomu, čo robil už 15 rokov. Až po procese s Eichmannom, pred 50-timi rokmi, sa holokaust stal centrálnym prvkom izraelskej identity a Mosad začal investovať peniaze do hľadania nacistov. Dávali mu 300 dolárov každý mesiac. Veľa ľudí si myslelo, že Wiesenthal bol bohatý. Vôbec nie. Mal dom a jednu záľubu, zbieral známky.
Presvedčil Wiesenthal Mosad, aby šli po Eichmannovi?
Začalo sa to v roku 1953, keď informoval izraelského veľvyslanca vo Viedni, že Adolf Eichmann žije v Argentíne, a nič sa nedialo. O sedem rokov sa o Eichmanna začali Izraelčania zaujímať a zistili, že Wiesenthal už dávno spomínal, že je v Argentíne. Prišli si k nemu po jeho biografické údaje, čo im pomohlo pri jeho identifikácii.
Vaša kniha sa začína Eichmannom. Bolo jeho dolapenie pre Wiesenthala kľúčovým momentom?
Bola to preňho veľmi osobná záležitosť, celý život tým bol posadnutý. Na jednej strane bol veľmi šťastný, jeho druhá reakcia bola, že im to predsa povedal pred siedmimi rokmi, prečo mu teda dopriali toľko šťastných chvíľ. Izrael spočiatku nepriznal, že jeho agenti dolapili Eichmanna, hovorili, že išlo o židovských dobrovoľníkov. Médiá niekoho potrebovali a tak im izraelské úrady odkázali, aby šli za Wiesenthalom. A tak sa stal centrom Eichmannovho prípadu, čo nahnevalo ľudí z Mosadu, ktorí túžili po uznaní.
Išlo najmä o Issera Harela, šéfa Mosadu, ktorý dohliadal na celú operáciu v Buenos Aires?
Áno, nenávidel Wiesenthala, pretože získal za chytenie Eichmanna uznanie. Lenže on bol jediný, kto ho vtedy mohol získať. A treba dodať, že Wiesenthalovi sa to páčilo, ľudia bývajú radi slávni.
Ako vyzerala Wiesenthalova práca, pripomínal tajného agenta?
Nie. Sedel vo svojej kancelárii. Prechádzal staré nacistické dokumenty, ktoré dostal z Eichmannovho či Norimberských procesov, staré noviny, telefónne zoznamy. Čím bol slávnejší, tým viac tipov dostával. Napríklad od susedov, ktorí zo zištných dôvodov niekoho udali. Jediní agenti, ktorých mal, boli ľudia ako ja a vy - novinári. Posielal ich do terénu za nacistami. Novinári išli po príbehoch, žiadne vlády. V zásade však išlo o operáciu jedného muža.
Bol osamelý?
Absolútne.
Jeho manželka hovorila, že nie je vydatá za muža, ale za milióny obetí holokaustu.
Áno, mala to veľmi ťažké aj s dcérou. Dokazuje to, ako sa nevedel zbaviť holokaustu. Pracoval dňom a nocou, a jediné, čo si doprial, bolo zbieranie známok. A myslím, že to súvisí s jeho zberateľskou mentalitou. Zbieral mená, dátumy, údaje.
Niektorí o ňom hovorili, že bol namyslený.
Mal veľmi silné ego. Bol samoľúby a mal rád publicitu, o tom niet pochýb. Ale chcem zdôrazniť, že sa vždy sústredil len na jedno - holokaust. Často sa ma pýtajú, v koľkých prípadoch dolapenia nacistov figuroval, odhadujem to na osemsto. Lenže možno oveľa dôležitejšie bolo, že mu išlo o zachovanie spomienok na holokaust. Nebral to len ako svoju morálnu povinnosť, ale aj ako prostriedok, ako zabrániť ďalším pogromom.
Rozobrali ste aj jeho zvláštny vzťah s rakúskym politikom Kurtom Waldheimom, ktorý dlho tajil svoju nacistickú minulosť. Čo bolo za tým?
Wiesenthal pochádzal z malého mesta, ktoré dnes leží na území Ukrajiny. Prežil holokaust, začal z ničoho, a zrazu sa dostal do kontaktu s politikmi vrátane ministra zahraničia Kurta Waldheima, čo preňho bola veľká vec. V roku 1970 dostal list z Ameriky od jednej židovskej organizácie, aby im povedal niečo o Waldheimovi, ktorý chcel by generálnym tajomníkom OSN. A Wiesenthal im napísal, že ho pozná veľmi dobre a že nie je žiadny dôvod neveriť mu.
A keď sa ukázalo, že klamal o svojej minulosti?
Namiesto toho, aby Waldheima odsúdil, že klamal, radšej bránil sám seba. Nechtiac sa dostal do situácie, keď bránil Waldheima a to bola veľká chyba. Myslím, že by dostal Nobelovu cenu za mier, keby nemal spojitosť s týmto rakúskym politikom.
Tú nakoniec dostal Elie Wiesel. S Wiesenthalom sa nezniesli, prečo?
Začalo sa to ako ideologický spor. Wiesenthal mal veľmi široký humanistický prístup k holokaustu. Ten bol preňho v prvom rade zločinom proti ľudskosti a prirovnal ho k iným genocídam. Na jednej prednáške v New Yorku povedal o slávnej fotografii židovského chlapca z Varšavy, že je to, akoby videl hladného chlapca v Kambodži. To veľmi nahnevalo Elieho Wiesela. Preňho aj pre Izrael je holokaust zločinom proti židovstvu, je unikátny a nedá sa s ničím porovnávať.
A potom sa to ešte zdramatizovalo?
Hádky medzi Wieselom a Wiesenthalom sa stali veľmi osobnými. Súťažili o to, kto sa dostane do New York Times, aby kázal o holokauste ako najvyššia autorita a Wiesel to vyhral. Môj pohľad je však presne taký, aký mal Wiesenthal a preto ho oceňujem.
O čom chcete písať najbližšie?
Začal som pracovať na biografii Davida ben Guriona a potrvá mi to päť rokov.
Prečo ste si vybrali prvého izraelského premiéra?
To vám poviem, keď bude knižka hotová (smiech).
