Drvivá väčšina z nich volí možnosť, aby bolo miesto na piknik čo najbližšie k autu, niektorí piknikujú aj tak, že jedia v aute so zapnutou klimatizáciou.
Môj päťročný pobyt v Izraeli a niekoľko rodinných piknikov, ktoré sa takmer vždy skončili zranením jedného z účastníkov, manželskou alebo rodinnou hádkou a nevyprateľne znečistenými odevmi či poťahmi v aute, ma naučili, že aj piknikovanie je to, čo Izraelčanov rozdeľuje.
Začnime Arabmi a židmi. Je jasné, že pri arabskom pikniku všetko zabezpečujú ženy. Nanosia všetko potrebné, založia oheň, postavia hrnce s polouvareným jedlom (vstávali nadránom, aby stihli všetko predvariť), obsluhujú hostí a medzitým sa starajú o deti. Málokedy sedia pri stole, jedia úchytkom.
Židovský sekulárny piknik sa začína chaotickým nanosením polotovarov nakúpených v supermarkete, hádkou o to, kto bude stáť pri grile a kto prestrie stôl, rozumej hodí igelit na stôl a položí naň plastové riady. Potom sa sadne na stoličky a ak to okolnosti a svedomie dovolia, deti sa pošlú hlboko do lesa a zavolajú sa až tesne pred odchodom domov. Pre oba modely platí, že stoly sú štedré, nešetrí sa.
Potom je tu ruský piknik, ktorý sa od predchádzajúcich dvoch líši tým, že pomer jedla a alkoholu je hlboko v neprospech prvého. Z toho vyplýva, že ruské pikniky sú oveľa bujarejšie ako arabské a židovské. Viac sa na nich aj kľaje a počúva Alla Pugačevová. Rusi sú však na rozdiel od Arabov a židov ochotní sa po lese aj prejsť.
Osobitnou kategóriou sú pikniky nábožných židov. Keďže sa zväčša piknikuje v sobotu, prichádzajú vo sviatočných šatách. Pretože nemôžu používať auto a ani variť, robia si pikniky na detských ihriskách v blízkosti svojich domovov. Menu je skromné. K chrumkám a vode sa podáva čítanie z Tóry.
Pre všetky spomenuté skupiny však platí jeden spoločný menovateľ. Takmer všetci po pikniku zabudnú upratať smeti.
