Rozhodnutie prezídia Rady ministrov Nemeckej demokratickej republiky (NDR) bolo presné: treba vymyslieť auto s dvoma hlavnými a dvoma zadnými sedadlami, hmotnosť maximálne 600 kilogramov, spotreba 5,5 litra na 100 kilometrov a karoséria z plastu. Ročne sa musí vyrobiť 12-tisíc kusov. To bol rok 1954.
Lacné auto pre masy
Komunistický režim potreboval upokojiť ľudí, ktorí chceli cestovať a zakryť pri tom, že mu na poriadne auto chýba pár rokov po vojne všetko možné: hlavne plech, ktorý si nemohol dovoliť dovážať. Preto dostali konštruktéri úlohu hľadať alternatívne materiály.
Trvalo štyri roky, než splnili zadanie zhora a plech nahradili duroplastom. Východní Nemci sa na nich zabávali, že mali ľahkú úlohu: mali len zastrešiť dve zapaľovacie sviečky.
Keď sa v roku 1957 začalo s produkciou trabanta, oslavovali ho ako autíčko pre masy. To, čo mu zaručilo úspech, bola cena. Nič lacnejšie ste vo východnom bloku kúpiť nemohli.
Trabant stál desaťtisíc východonemeckých mariek, Wartburg vyšiel na 16 370.
Rovnaký úspech mal trabant v Československu, Poľsku a Maďarsku. U nás sa dal kúpiť za 36 500 korún, najlacnejšia škodovka stála o 20-tisíc korún viac. Západné autá sa pohybovali okolo astronomickej sumy 200tisíc korún.
Aj na sťahovanie
Neprekážalo, že to bol bakeliťák s dvojtaktným motorom, neveľkým výkonom a veľkým zápachom a zohnať náhradné dielce si vyžadovalo nadľudské úsilie.
Že sa mu nadávalo vysávač, PVC jaguár či pomsta socializmu a počet vtipov sa ani nedá odhadnúť. Mnohí si pochvaľovali, že keď sklopili zadné sedadlá, dal sa s trabantom presťahovať byt.
Do apríla 1991 sa v saskej fabrike VEB Sachcsenring Automobilwerke v Zwickau vyrobili viac ako tri milióny trabantov. Od roku 1988 aj so štvortaktným motorom z Volkswagenu Polo.
Rok a pol po páde komunizmu sa skončila výroba jeho najznámejšieho symbolu. Bakeliťák však prežil i svojich tvorcov. V Česku stále evidujú 24-tisíc kusov a patrí medzi 35 najrozšírenejších modelov osobných áut.
Presadnúť z auta do trabanta je pôžitok
Po našich cestách sa preháňajú trabanty so šoférmi, ktorí socializmus nezažili. Trabanty milujú.
Mal päť rokov, keď vo východonemeckom Zwickau vyrobili posledný trabant. Narodil sa do éry, kde nebolo treba na auto čakať desať rokov a potom si vyberať medzi trabantom, škodovkou, či wartburgom.
Patrik Rusnák si nemusel kúpiť trabant, on chcel. „Mal som najprv Škodu 120 a na nej som permanentne niečo opravoval. Po niekoľkých mesiacoch mi otec povedal, nech si kúpim trabant, že tam nie je čo opravovať,“ hovorí Patrik.
To bolo pred piatimi rokmi.
Trabanty v garáži
Dnes má elektrikár z Bratislavy 25 rokov a vystriedal jedenásť trabantov.
„Vždy mám aspoň dva, niekedy aj šesť naraz,“ hovorí a s nadšením opisuje špeciálne verzie miniautíčka z duroplastu: Hycomat s automatickou prevodovkou, kde ste nemuseli stláčať spojku, trabant s 12-voltovou elektrickou sústavou, ktorý sa lepšie štartuje, lepšie svieti, i verziu de luxe s čalúneným stropom a chrómovými doplnkami.
Obyčajný trabant v pojazdnom stave stojí od 300 do 1000 eur, zberateľské kúsky stoja i 15-tisíc eur.Patrik Rusnák jazdí na trabante rád, hoci mal v garáži i Renault Mégane alebo BMW.
„Je to super presadnúť si z moderného auta do trabanta. Na bežnom aute sa potrebujete dostať z bodu A do bodu B, na trabante si tú jazdu užívate,“ vysvetľuje.
Spomínajú s láskou
To, čo sám nezažil, mu teraz rozprávajú dôchodcovia, keď ho vidia šoférovať „trabíka“.
Od nich vie, ako šli na trabante do Chorvátska a celú cestu držali nohu na plyne, aby im to neskapalo, alebo si na dovolenke v Maďarsku zháňali nový motor.Patrik založil v Bratislave klub, aké sú aj v Košiciach, Nitre či Banskej Bystrici.
Na našich cestách tak jazdí 500 až tisíc trabantov a sú zárukou, že slávny bakeliťák ešte nie je minulosťou.
Miriam Zsilleová
