Už pár kilometrov pred mestom víta návštevníkov nápis. Vadovice - miesto, kde sa to všetko začalo. A zajtra, tentoraz v Ríme, to pokračuje.
Do rodiska pápeža Jána Pavla II prichádzame v sobotu dopoludnia dva týždne pred nedeľným blahorečením pápeža. Centrum dvadsaťtisícových Vadovíc, asi 50 kilometrov od Krakova, je rozkopané. Robotníci opravujú hlavné námestie, podobne sa už vyše roka prestavuje aj rodný dom, kde sa v máji 1920 narodil Karol Wojtyla. Do zajtrajšieho slávnostného blahorečenia pápeža, ktorým žijú Vadovice aj celé Poľsko už niekoľko týždňov, sa to nestihne.
Krzysztof Kopacz nás víta v turistickej kancelárii, kde pracuje. „Bohužiaľ, rodný dom bude hotový až ku koncu roku 2012. Blahorečenie prišlo skoro, no my sme aj tak dúfali, že bude ešte skôr, pred rekonštrukciou,“ vysvetľuje muž, ktorý vedie aj miestny mesačník Wiadomosti Powiatwowe.
Poliaci idú do Ríma
Že sa blíži blahorečenie, cítiť na mnohých miestach Vadovíc. V kostole na hlavnom námestí, kde Karola Wojtylu krstili aj birmovali, je vytvorená kaplnka venovaná blahorečeniu. Mnohí veriaci sa pri nej modlia. Na kostole tiež visia ponuky na výlet autobusom do Ríma na blahorečenie. Cena: 1190 zlotých (asi 300 eur).
Podľa Kopacza bolo dva týždne pred blahorečením nahlásených z Vadovíc celkovo šesť autobusov pútnikov do Ríma. Teda odhadom asi tristo ľudí, ktorí sa chystali organizovane zúčastniť slávnosti. Z celého Poľska sa dohromady v Ríme očakáva 80-tisíc veriacich. Pre ostatných sa budú organizovať na námestiach televízne prenosy, tak ako to bude aj vo Vadoviciach.
Ak by niekto čakal, že do Vadovíc chodí denne záplava turistov zo všetkých kútov Poľska, zostal by možno prekvapený. V sobotu okolo obeda je ich len pár, väčšinou sa zastavujú cestou do Krakova či iných miest. Polovica apríla je ešte mimo sezóny, viac ľudí chodí cez leto.
Aj tí, čo prídu, tu strávia len niekoľko hodín. „Sme trochu sklamaní, chceli sme sa pozrieť do rodného domu Karola Wojtylu, no je zatvorený,“ hovorí starší manželský pár, ktorý prišiel od Katovíc. Podobne ako mnoho Poliakov vo Vadoviciach boli už niekoľkokrát.
Ako na iných pútnických miestach, i vo Vadoviciach je viera aj súčasťou biznisu. No menej, ako by sa vzhľadom na popularitu pápeža dalo očakávať. Otvorených je len niekoľko obchodov, kde predávajú suveníry s podobizňou pápeža. Čokoľvek, na čo sa len dá pomyslieť: od obrázkov s Jánom Pavlom II. cez odznaky, perá, magnetky či kartičky s modlitbami. Niektoré sú už aktualizované - s nápismi blahorečený Ján Pavol II.
Rozprávka pre vnukov
Pani Judita pracuje v obchode so suvenírmi už tridsať rokov. Hovorí, že odkedy rekonštruujú rodný dom pápeža, chodí turistov menej. „Niektorí sa občas zastavia, kúpia si obrázok. Ale obchody idú pomaly, nie ako si niektorí myslia, že tu zarábame milióny,“ smeje sa a dáva nám kartičky, kde je Ján Pavol II. napísané po slovensky. „Slovákov som chodí celkom dosť. Určite viac ako Čechov,“ dodáva a o jej slovách sa neskôr môžeme presvedčiť aj pri asi dvojmetrovej soche pápeža na námestí, kde stretávame skupinu Slovákov z Prešova.
Judita sa na blahorečenie Jána Pavla II. nechystá. „Pre starších ľudí sú takéto cesty už náročné. Mnohých tiež odradila cena, Taliani zdvojnásobili ceny za ubytovanie v Ríme,“ hovorí. „Ale nesťažujme sa, to je voľný trh, to sme chceli,“ dodáva jej manžel. Blahorečenie budú sledovať aspoň v televízore. „Je to historická chvíľa. Máme teraz malú vnučku a keď bude väčšia, tak jej budeme rozprávať, že sme boli pri tom, keď blahorečili poľského pápeža,“ hovorí Judita.
Ako dodáva Krzysztof Kopacz, obyvatelia Vadovíc mali k pápežovi ešte bližší vzťah ako ostatní Poliaci. Bývalo to vidieť aj počas jeho života v Ríme, kde chodilo množstvo pútnikov z jeho rodiska.
Sám sa zúčastnil dvoch pútí za pápežom do Vatikánu. Pri jednej z nich sa s ním aj osobne stretol. „Boli sme na audiencii u Svätého otca v jeho letnej rezidencii, asi skupina tridsiatich ľudí. Chodili sme k nemu po jednom a s každým z nás sa chvíľu porozprával. Mal som trochu trému, no bol to silný zážitok. Zaujímalo ho najmä, čo je nové vo Vadoviciach. Aj po toľkých rokoch si presne pamätal jednotlivé ulice,“ spomína Kopacz.
Po rodičoch najväčšia autorita
Ani šesť rokov od jeho smrti sa vzťah Poliakov k ich pápežovi príliš nezmenil. Pri otázke, ako ho hodnotia, dostávame až príliš rovnaké a nudné odpovede. „Bol to najväčší Poliak, aký sa doteraz narodil. O tom niet pochybností. Naučil nás veľa múdreho,“ hovorí pani Eva, obyvateľka Vadovíc. Rovnako hovoria aj ostatní Poliaci – domáci alebo návštevníci, mladí alebo starí, z Krakova alebo zo Sliezska.
Súhlasí aj Krzysztof Kopacz. „Keď sa stal pápežom, bolo to vôbec prvýkrát za štyristo rokov, čo sa na čelo katolíckej cirkvi dostal niekto iný ako Talian,“ vysvetľuje. Navyše ako pápež výrazne prispel k pádu komunizmu v Poľsku aj v celej východnej Európe.
Veľkou bola najmä jeho prvá návšteva komunistického Poľska v roku 1979. „Mnohí ľudia prišli na jeho bohoslužby aj pod hrozbou prepustenia z práce. Keď Poliaci videli tie milióny ľudí v uliciach, uvedomili si, že odpor proti komunizmu nie je len súčasťou malej skupiny extrémistov, ale drieme v celom národe,“ spomína Kopacz. Jeho slávne výzvy, aby sa Poliaci nebáli, vyvrcholili o rok neskôr v založení hnutia Solidarita a celonárodných štrajkoch.
Pápež však zostáva významnou osobnosťou pre mladú generáciu, ktorá si už komunizmus nepamätá. Majú ho v podobnej úcte ako ich rodičia a prarodičia. Jeho citáty si dávajú na svadobné oznámenia a podobne ako ostatní dobre vedia, čo znamená čas 21.37. Presne v túto hodinu druhého apríla 2005 poľský pápež zomrel.
„Hovorí sa im aj pokolenie Jána Pavla II., lebo počas svojho života nepoznali iného pápeža,“ hovorí Kopacz.
Denník Gazeta Wyborcza pred blahorečením urobil prieskum, v ktorom sa mladých ľudí vo veku 19 až 26 rokov pýtal, koho považujú za autoritu. Viac ako polovica ľudí označila svojich rodičov, len trochu menej (47 percent) – Jána Pavla II. Najvyššie postavený politik, držiteľ Nobelovej ceny za mier Lech Walesa, dostal tri percentá.
„Z prieskumov robených ešte za jeho života vynikalo, že to vôbec nie je za jeho veľkú vieru. Mladým imponovalo jeho dobro, odvaha, s akou vydržal utrpenie, otvorenosť voči iným a tiež to, ako rozumel mládeži,“ vysvetľovala pre denník sociologička Hanna Šwida-Ziemba.
A mladí si to pamätajú. Na jednom múre v uliciach Krakova vzniklo pár týždňov pred blahorečením nové grafity Jána Pavla II. Okoloidúci sa pri ňom zastavujú, fotia si ho na telefóny, zapaľujú sviečky. Jeho autor je mladý umelec Jerzy Rojkowski. Od smrti pápeža ich na tom mieste namaľoval už päť.
Nemal len ruky zopnuté k Bohu
Stojí na čele kostola, kde krstili a birmovali Karola Wojtylu. Budúci pápež ho učil na seminári a neskôr ako krakovský arcibiskup vysvätil za kňaza. Často sa s Jánom Pavlom II. stretával aj vo Vatikáne. „Vždy som mal pocit, že ma skutočne počúva, že som preňho výnimočný. Podobne to cítili aj iní kňazi,“ spomína na pápeža poľský duchovný JAKUB GIL.
Pamätáte sa, kedy ste sa prvýkrát stretli s Karolom Wojtylom?
Bol som ešte žiakom na strednej škole. Chodil som na lýceum do Rabky-Zdroja, mestečka asi 60 kilometrov od Krakova. V roku 1953 nám profesor kňaz Karol Wojtyla viedol rekolekcie počas veľkého pôstu. Ako študent som si zapamätal jeho učenie, že život by sme mali chápať ako poslanie. Poslanie do manželstva, poslanie do práce či poslanie kňazské. To ma prekvapilo a veľmi mi to utkvelo v pamäti.
Neskôr ste ho spoznali aj bližšie, keď vás učil na seminári. Aký bol ako učiteľ?
Karola Wojtylu som stretol na seminári v Krakove. Študentov učil napríklad spoločenskú etiku. Keď prišiel do učebne na hodinu, sadol si na katedru a hovoril nám: čo, chlapci, čo máte nové? A tak sme mu pätnáť-dvadsať minút rozprávali, čo sa deje v našich životoch. Niekedy odpovedal, ale väčšinou počúval. A potom vyhlásil: no prejdime teda k výkladu. A začal prednášať. Tá prednáška bola tvrdá. V tom zmysle, že bolo treba ísť za prúdom jeho rozprávania. Ak človek na chvíľu prestal počúvať, ťažko sa znova napojil na jeho výklad. No bola to veľmi pripravená a vyčerpávajúca prednáška, týkajúca sa témy, čo nie je bežné u všetkých profesorov.
Mali ste u profesora Wojtylu aj skúšky?
Áno, mal som uňho skúšky prvý aj druhý rok. Bolo pre mňa prekvapujúce, že okrem zisťovania našich vedomostí písal tiež našu osobnú charakteristiku. Tie opisy dal potom rektorátu. Počul som, že to boli veľmi trefné charakteristiky.
Stretávali ste sa s ním aj neskôr?
Keď som bol druhý rok v seminári, stal sa biskupom a neskôr krakovským arcibiskupom. Práve on ma vysvätil za kaplána. A ako kaplán som spadal priamo pod neho, bol mojím bezprostredným nadriadeným. On ma vysielal na konkrétne farnosti. Často som sa s ním stretával ako vikár a vždy som mal pocit, že ma skutočne počúva. Že som preňho jednoducho niekým veľmi dôležitým. Že nie som len jeden z mnohých, ale jediný. Bolo veľmi príjemné byť jediným, výnimočným v očiach krakovského arcibiskupa. Ale neskôr som sa dozvedel, že aj iní mali taký pocit.
Aký to bol človek v súkromí?
Poviem to na príklade. Bol som niekoľko rokov vikárom na farnosti v Zakopanom. Počas návštevy farnosti si normálny biskup prezerá kostol, napomína kňazov. No biskup Wojtyla povedal: Poďme sa tiež pozrieť, ako býva organista. A prišiel k organistovi. Ten s rodinou býval vo farskom dome a Wojtyla sa pýtal: Ako sa vám tu žije? Organistova žena povedala, Dobre, dobre, ale nemáme kúpeľňu. A potrebujeme ju. Áno, áno, je potrebná, pritakával Wojtyla. Výsledkom bolo, že kardinál povedal farárovi, aby tam mali kúpeľňu. A postavili ju. Keď sa teda pýtate, aký bol - takýto bol - zaujímal sa o človeka. Nemal len ruky zopnuté k Bohu, ale videl aj ľudské problémy, chodil aj po reálnom svete.
Zmenil sa, keď sa stal pápežom?
Keď sa ním stal, mal 58 rokov. A v tom veku už býva kňaz vyzretý, ustálený človek a taký bol aj on. Často sa hovorí, že pocty zmenia človeka nie vždy k lepšiemu, občas sa stane pyšným. Pokiaľ ide o kardinála Wojtylu, ktorý sa stal pápežom Jánom Pavlom II., to bol ten istý človek. A možno nie ten istý, možno mal ešte širšie srdce. Nemal už na starosti len poľské záležitosti, ale záležitosti Európy aj sveta.
Boli ste v kontakte, aj keď bol pápežom?
Vďakabohu sme sa stretávali celkom často. Pomohlo mi k tomu to, že jeho tajomníkom sa stal Stanislaw Dziwisz, ktorý bol môj spolužiak zo semináru. Kardinál Wojtyla si vybral Dziwisza podľa svojho gusta, vychovával ho na svoj obraz. A preto kardinál Dziwisz ako sekretár bol podobný pápežovi - otváral dvere ľuďom, ktorí išli k Svätému otcovi. Vedel, že Ján Pavol II. sa rád stretáva s ľuďmi. Často sme sa vídavali po tom, čo som sa stal v roku 1998 farárom vo Vadoviciach. Ján Pavol II. veľmi miloval svoje rodné mesto a hovoril mi: Kuba, ja som vo Vadoviciach každý deň vo svojom srdci. Vďaka kardinálovi Dziwiszovi a vďaka Vadoviciam som bol s pápežom na obede či na večeri často.
Ako si spomínate na poslednú návštevu Jána Pavla II. vo Vadoviciach v júni 1999?
Deň predtým bol pápež chorý, ležal v posteli v Krakove. Ja som si hovoril, Matka Božia, toľko sme sa pripravovali na tú návštevu a asi z toho nič nebude. Dôvodom, prečo mal prísť k nám, bola korunovácia obrazu Matky Božej (prejav úcty k podobizni Panny Márie, pozn. red.). Práve pred ním sa pápež ako dieťa modlil. Chcel ho sám korunovať. Ale povedali mi, že ten obraz asi privezú do Krakova. Veľmi náruživo sme sa modlili. Na druhý deň prišiel pápež autom do Starého Sacza. Tam ešte nekázal, lebo bol slabý, jeho kázanie prečítal iný kardinál.
Aj vtedy ste boli v jeho bezprostrednej blízkosti?
Do Vadovíc priletel pápež vrtuľníkom zo Starého Sazca. Potom nastúpil do papamobilu a kardinál Dziwisz na mňa kričí: Aj ty si sadni sem vedľa Svätého otca. Pre mňa to bol silný zážitok, neviem, či niekedy nejaký iný farár jazdil v papamobile. Neskôr som mal možnosť stáť pri Svätom otcovi pri korunovácii obrazu, držal som obraz. To bol pre mňa veľký zážitok.
Kedy ste ho videli poslednýkrát?
Bolo to na svätého Petra 29. júna 2004, rok pred jeho smrťou. Vtedy som bol tiež u Svätého otca a poprosili ma, aby som koncelebroval spolu s ním. Svätý otec už bol na vozíku. Ja som predčítaval evanjelium, tú časť, keď Ježiš hovorí Petrovi – Ty si skala, na ktorej postavím cirkev. Čítajúc som sa pozrel na Svätého otca. Tiež je skalou, pomyslel som si. Tento slabý chorý človek je silou cirkvi.
Čo znamená blahorečenie pápeža pre vašu farnosť?
Kardinál Dziwisz nám sľúbil, že nám o dva týždne odovzdá relikviu - časť krvi Svätého otca z ampulky, ktorú dostal od lekára. Chcem urobiť relikviár, aby v našich srdciach žil ako blahoslavený, ktorý nám ukáže cestu k Bohu. A aby sme ho nasledovali v jeho spôsobe života.
Vizitka
Jakub Gil (70), poľský kňaz, od roku 1998 probošt (farár) vo farnosti obetovania najsvätejšej Panny Márie vo Vadoviciach. Práve v bazilike v centre Vadovíc, ktorá patrí farnosti, pokrstili a birmovali Karola Wojtylu.
Od smrti k blahorečeniu
Už na pohrebe Jána Pavla II. kričali veriaci vo Vatikáne pokrik Santo subito – okamžite svätý. Chceli, aby cirkev čo najskôr začala proces vyhlásenia populárneho pápeža za svätého.
Jeho nástupca Benedikt XVI. ich poslúchol a mesiac po smrti začal proces blahorečenia, na konci ktorého by prvého slovanského pápeža vyhlásili za svätého. Normálne by sa malo čakať päť rokov, no pri Jánovi Pavlovi II. urobila cirkev výnimku.
Mohli proces blahorečenia viesť na základe mučeníctva. Pápež bol obeťou atentátu, takisto pre vieru veľa vytrpel ku koncu života, keď ho trápila choroba.
Cirkev si však nakoniec vybrala cestu dokazovania jeho zázraku. Vo Francúzsku našli sestru, ktorá tvrdí, že sa vyliečila z Parkinsonovej choroby po tom, ak sa po smrti pápeža k nemu modlila. Cirkevná komisia potvrdila, že na jej vyliečenie neexistuje žiadne medicínske vysvetlenie a teda potvrdila pápežov zázrak.
Za svätého Jána Pavla II. vyhlásia, ak dokážu, že vykonal ešte jeden zázrak. Stať by sa to mohlo ho mohli za rok alebo dva od zajtrajšieho blahorečenia. Pre Poliakov je však svätý už dávno.
Pápežove Vadovice
Rodný dom
Kostolná ulica číslo 7. Na tomto mieste v byte na poschodí v dome na hlavnom námestí vo Vadoviciach hneď vedľa kostola sa 18. mája 1920 narodil Karol Jozef Wojtyla. Jeho otec Karol bol dôstojníkom poľskej armády. Krstné meno údajne dostal ich druhorodený syn podľa posledného rakúskeho cisára Karola Habsburského.
Matka Emília zomrela, keď mal Karol Wojtyla deväť rokov. Vychovával ho silne pobožný otec, ktorý ho viedol k viere.
Gymnázium
Vyštudoval osemročné gymnázium vo Vadoviciach, ktoré stále stojí, a svojho najslávnejšieho absolventa pripomína pamätná tabuľa. V múzeu sú vystavené niektoré jeho vysvedčenia, väčšinou mal samé jednotky - bardzo dobry. Iba v tretej triede v školskom roku 1928/1929 mal jednu dobrú – z kreslenia.
Pápežské krémeše
„Po maturite sme chodili na krémeše. Ej, a že sme ich všetky zvládli.“ Slová, ktoré vo Vadoviciach povedal pri svojej poslednej návšteve v roku 1999 Ján Pavol II., stáli za boomom vadovických krémešov. Pápežské krémeše, ako ich nazvali, nájdete vari v každej reštaurácii a cukrárni v meste, v okolí pápežovho rodného domu ich ponúkajú najviac.
Kostol pod oknom
Bazilika Obetovania najsvätejšej Panny Márie na hlavnom vadovickom námestí hneď vedľa rodného domu Karola Wojtylu bola jeho druhým domovom. Tu ho krstili, tu začal ako chlapec miništrovať. „Hovorieval, že len pozrel cez okno a počul, čo sa deje v kostole,“ spomína kňaz Jakub Gil.
