Dobré pivo a baby. Žeby Slovensko?

Stretla som tiež ľudí, čo poznajú piešťanské kúpele, boli na pol dňa v Bratislave počas okruhu po strednej Európe a minule na ihrisku sa mi prihovoril pán, čo robí biznis v Poprade. No neviem, ako sa mu tam darí, lebo jeho prvá
otázka bola, či sa s dcérou rozprávame po bulharsky.

Aj drvivá väčšina izraelských Rusov si myslí, že slovenčina je bulharčina.

Pozoruhodné tiež je, že Sovietsky zväz a komunizmus už pár rokov neexistujú a oni sú už občanmi iného štátu a stále majú ten velikášsky prístup k dávno strateným satelitom. A aj to, ako preskakujú epizódy vo svojej histórii, ktoré nie sú práve príjemné.

Kamarát mojej kamarátky David, ktorého som minule stretla náhodou na káve, je však iný prípad. Jeho otec bol jedným z vojakov, čo prišli v auguste 1968 na tankoch do Československa. Teda skoro.

Davidov otec mal 19 rokov. V noci ho v kasárňach zobudili, aby sa rýchlo pobalil a hlásil sa u svojho veliteľa. Nasadol, aby mu na hraniciach s Československom povedali, že sa má okamžite vrátiť späť aj s dvomi sprievodcami.

Až neskôr, už v Izraeli, sa dozvedel, že niekto si nevšimol, že Iľja Wittenberg je žid a takých na „misie“ nepúšťajú. Lebo z Československa to bolo predsa len na Západ bližšie a človek si nemusel vybavovať žiadne papiere.

Iľja nakoniec s rodinou na Západ utiekol a po niekoľkoročných peripetiách dorazil do Izraela. Rozhodnutie Moskvy zasiahnuť proti Pražskej jari považuje za hanbu a hanbí sa aj za to, že bol vojakom, hoci do Československa nikdy nedorazil. Jeho syn bol prvý v Izraeli, čo mi nehovoril, že máme dobré pivo, dievčatá a kúpele. Povedal mi, že to, na čom sa takmer podieľal jeho otec, bol zákerný úder pod pás. A že ho to mrzí.