V princípe na tom nebude nič nemorálne ani nepoctivé. Ktorý z hostiteľov nasmeruje návštevníkov rovno do plesnivej kúpeľne a servíruje zvyšky menu z minulého týždňa? Skôr bude logické, že to spraví naopak a domácnosť ukáže v najlepšom možnom svetle. Teda aspoň uprace a pozakrýva, čo nestihol.
Iný prípad už je kamufláž vo verejnom priestore a v obrovských rozmeroch, ktorá sa stáva Potemkinovou dedinou. Hanbu a dešpekt, s ktorými sa spája, ešte viac znásobuje, ak je architektom politik, ktorý namiesto toho, aby problémy riešil, vynakladá prostriedky na opak. Vytvára ilúziu, že problémy neexistujú.
Dedina ako kulisa
Legenda hovorí, že v lete 1787 ruská cárovná Katarína II. plánovala návštevu najjužnejších oblastí ríše. Provincia južná Rus zahŕňala polostrov Krym a obrovské územie okolo ústia rieky Dneper. Chudobné, vojnou zničené končiny k ríši pripojili iba nedávno a pozdvihnúť ich mal minister Grigorij Alexandrovič Potemkin-Tavričenskij, v tom čase druhá najmocnejšia osoba v celom cárstve.
Zahraničný rozmer návštevy dokazuje delegácia, na ktorej sa okrem cárovnej zúčastnili vyslanci z habsburského Rakúska. Práve to, či uvidia modernizovaný alebo zaostalý región, malo mať rozhodujúci vplyv na budúcu dohodu a spojenectvo Rakúska s Ruskom proti Osmanskej ríši.
Potemkin si dobre zrátal, na čo nestačí, a vyrukoval s plánom B. Po trase, na brehoch Dnepra, vyrástli fiktívne, naoko prosperujúce sídla. To, čo v smere od rieky vyzeralo ako fasády domov, však boli kulisy, podopreté drevenými kolmi. Roľníci pozvážaní z okolia fungovali ako komparz a v noci na brehoch pálili vatry.
Ďalší kulisy rozoberali a prenášali, aby ich poskladali o pár kilometrov poniže. Tak sa mohlo stať, že späť na dvor cárovná odchádzala spokojná – hrial ju pocit, že Južná Rus je prosperujúci kraj a výkladná skriňa cárstva.
Severokórejčania ju nazývajú Dedinou mieru, pre svet je Dedinou propagandy.
Kijong-Dong sa nachádza v demilitarizovanom pásme na kórejskom polostrove
a dnes v nej farmárči a býva asi dvesto rodín. Predsunuté sídlo má vylepšovať
obraz totalitnej krajiny za hranicami. Ďalekohľady však ukázali, že naoko
udržiavané domy sú asi kulisy bez zasklených okien. Vlajkový stožiar je druhý
najvyšší na svete.
Mýtus a klebety
Pozoruhodné na príbehu je, že sa zrejme nikdy neudial. Aj popredný Potemkinov životopisec, Angličan Simon Sebag Monte- fiore, považuje falošné dediny skôr za mýtus, a nie za fakt. Mohol vzniknúť jednoduchým zveličením. Potemkin na mieste činu prikázal viac-menej kozmetické úpravy: zmiznúť museli žobráci, roľníci natierali fasády, postavili tiež niekoľko nových stavieb.
„No ak aj Potemkin domy dekoroval, neskrýval, že ide o dekorácie. A určite nestaval kompletné falošné dediny,“ domnieva sa Montefiore. Tiež je len málo pravdepodobné, že by významný štátnik riskoval medzinárodný škandál. O falošných dedinách mohli rozprávať nepriatelia Potemkina na cárskom dvore - v tom prípade by šlo iba o účelové klebety.
Cárska lovestory
Najväčšia slabina príbehu však bude asi iná. Katarína II. bola známa prchkou povahou, no ťažko predpokladať, že by ju dokázal mystifikovať jej bývalý milenec, dlhoročný priateľ a, podľa niektorých historikov, dokonca utajený manžel. Príbeh ich vzťahu je až hollywoodskeho kalibru. Obsahuje nespútaný sex, vášeň, promiskuitu v najvyšších kruhoch a najmä postavu Potemkina, osobnosť priam filmových rozporov.
Potemkin na seba upozornil už ako účastník palácového prevratu, keď sa Katarína dostala na cársky trón. Jej manžela Petra III. v roku 1762, len po šesťmesačnej vláde, zosadili vzbúrenci vedení milencom Kataríny Grigorijom Orlovským.
Jeho miesto o pár rokov nahradil práve Potemkin. Toho cárovná známa svojím sexuálnym apetítom (aj bez legiend, čo ho dofarbujú) v listoch nazývala svojím „obľúbencom, tigrom, hrdinom, či ‚najextravagantnejším a najoriginálnejším výstredníkom tohto storočia“.
Tomu zodpovedala aj rýchlosť, s akou stúpal po kariérnom rebríčku. Ešte aj potom, čo ich vzťah ochladol a obaja sa topili v iných ľúbostných aférach, zostali dlhoročnými priateľmi. Do smrti Potemkina v roku 1791 si písali listy a diskutovali o štátnických otázkach.
Potemkin budovateľ
Meno Potemkina očisťuje aj jeho ďalšia činnosť v regióne. Nepatril k politikom, ktorí zametajú problémy pod koberec a špeciálne pre polostrov Krym vykonal veľa užitočného, napríklad vybudoval flotilu a založil mestá Simferopoľ, Sevastopoľ a Nikolajev. Prinajmenšom prvé dve z nich si dodnes zachovali príjemný, priam stredomorský charakter.
Široké bulváre lemujú klasicistické stavby a tie sú skutočné, žiadne kulisy. Falošné dediny Potemkinovi prischli až neskôr. V rok 1801 istý Georg von Helbig napísal jeho biografiu a nevynechal obľúbenú klebetu. Potemkinova dedina sa udomácnila v jazyku a dnes ňou označujeme fiktívne „riešenie“ maskujúce pravdivý stav vecí. Bežne sa používa v debate, keď treba prebiť protivníka, nech už je Potemkinovou dedinou mýtny systém, reforma školstva, politické strany alebo rovno celý parlament.
Potemkiniáda za Stalina
Faktom však je, tradícia a know-how tohto typu kamufláže zostali v Rusku, kde ju ďalej rozvíjali. Bez Potemkinových dedín napríklad len ťažko pochopiť, prečo toľko západných umelcov, vzdelancov a intelektuálov medzi svetovými vojnami drukovalo diktátorovi, akým bol Stalin. Ako bolo niečo také možné? Správy prichádzajúce odtiaľ po revolúcii v roku 1917 na Západ boli kusé.
Dôležité návštevy zo zahraničia nemali po krajine voľnosť pohybu a tajná polícia ich vodila tam, kde ich chcela mať. Vtedajšie Potemkinove dediny však neboli fiktívne v tom zmysle ako kulisy fasád. Bohato dotované sídla, školy, fabriky a obchody pre zraky cudzincov reálne fungovali.
Klamali však tým, že robili z výnimky pravidlo, čím navodzovali predstavu, že aj pre zvyšok krajiny je blahobyt typický. Výjavy boli rovnaké – vprostred kolchozu moderný traktor, okolo sýti roľníci jasajúci nad úrodou obilia. Historici tieto ostrovčeky nie náhodou prirovnávajú k akémusi ideologickému Disneylandu.
Ruské knieža Grigorij Alexandrovič Potemkin – Tavričenskij (1736 - 1791)
Užitoční idioti
Na porovnanie, aká bola realita? V knihe Stalin´s peasants (Stalinovi roľníci) historička Sheila Fitzpatrick cituje odtajnené archívy tajnej služby KGB. Tie hovoria, že sovietsky vidiek bol plný vyhladnutých roľníkov, ktorí svorne tvrdili, že kolektivizácia je pre nich druhým nevoľníctvom.
„Dnes nemôžem pochopiť, ako som mohla byť taká dôverčivá,“ spomínala v roku 1952 na zážitok zo stalinskej Potemk novej dediny britská spisovateľka a držiteľka Nobelovej ceny Doris Lessing pre BBC. „Všetko mi dookola ukazovali a ja som mala pre nich plniť úlohu užitočného idiota.“
Užitočný idiot bol pôvodne Leninov termín, označoval dôverčivých sympatizantov režimu, čo sa dobrovoľne, z presvedčenia, stávali nástrojom ideológie v cudzine. Najužitočnejším z užitočných idiotov bol americký novinár Walter Duranty. Písal pre denník New York Times a Stalin mu imponoval ako vodca, pod ktorého vedením sa krajina míľovými krokmi industrializuje a dosahuje vynikajúce hospodárske výsledky.
Črty diktatúry priznával, no druhým dychom dodával, že inak to nejde, lebo národy sovietskeho Ruska nie sú stavané na demokraciu. Majú aziatskú náturu, a teda potrebujú tvrdú ruku. Slávnym sa stal Durantyho výrok na obranu stalinizmu a jeho krutostí: „Ani praženicu nemôžete robiť bez toho, aby ste nerozbili vajcia!“
Ukrajinský hladomor
Nebyť Stalinových Potemkinových dedín, svet by sotva spochybňoval nešťastie, akým bol hladomor na Ukrajine. Okolo roku 1928 sa začala kolektivizácia sovietskeho vidieku. Cieľom bolo vyriešiť zásobovanie miest, dostať pod kontrolu tradične konzervatívny vidiek a začať ďalšiu etapu masívnej industrializácie.
Problémom sa stali neúrodné roky a najmä kvóty na obilie a jeho násilné prerozdeľovanie. Výsledkom bolo, že krajinu úrodnej čiernozeme v rokoch 1932-33 zasiahol hladomor. Mohlo mu podľahnúť dva a pol až desať miliónov ľudí.
Hoci nepokoje a protesty Ukrajincov v emigrácii vyvolali na Západe obavy, Stalin pomoc odmietal s tvrdením, že hladomor nehrozí. Krajinu navštívil aj vyslanec francúzskeho premiéra Édouard Herriot a aj on po návšteve aranžovaných dedín tvrdil, že Ukrajina je bez známok hladomoru. Dokonca ju prirovnal ku kvitnúcej záhrade.
Z prvej ruky
Prvý a z prvej ruky o ukrajinskom hladomore písal až waleský novinár Gareth Jones. V roku 1933 cestoval kedysi bohatým poľnohospodárskym regiónom Ruska, kde teraz novinári nemali voľnosť pohybu. Po návrate, 29. marca, vydal slávnu tlačovú správu, ktorú prevzali popredné svetové denníky. „Kráčal som dvanástimi dedinami v kolektívnom vlastníctve,“ písal Jones.
„Všade sa ozýval krik: nie je chlieb, zomierame! Raz som prespal v dedine, kde predtým chovali dvesto volov a teraz ich bolo šesť. Ľudia jedli krmivo pre dobytok, no zásoby mali iba na mesiac. Vraveli, že mnohí z nich už zomreli. Mňa vystríhali, nemám v noci cestovať, na cestách je veľa hladujúcich zúfalcov.“
Novinárska kauza
Jones nebol taký prekvapený, keď mu vstup do krajiny osobne zakázal sovietsky minister zahraničných vecí. Väčším prekvapením však bola odpoveď v New York Times. Stalinov obhajca Walter Duranty titulkom hlásil, že „Sovieti síce majú hlad, ale nehladujú!“.
Opisoval sovietske dediny, ktoré sám navštívil – trhy zaplavené vajcami, ovocím, pulty prehýbajúce sa náporom zeleniny, masla a mlieka. Pritom, ako dodal, tunajšie ceny boli nižšie ako tie moskovské. „Akákoľvek správa o hladomore v Rusku je zveličením alebo zhubnou propagandou,“ potvrdil Duranty aj mesiace neskôr.
Kauza vyvrcholila rokom 1932, keď Walter Duranty za sériu článkov a reportáží pre New York Times získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Jej držiteľom je posmrtne dodnes. Kritici sa dlho snažia vymazať jeho meno zo zoznamu laureátov a od roku 2003 pôsobenie a život Durantyho skúmajú odborníci. Proti stoja názory, že Pulitzerovu cenu neudeľujú osobnosti podľa jej prínosu, ale konkrétnej sérii článkov. Tie ocenené vraj hladomor nespomínajú.
Potemkin a súčasnosť
Tradícia Potemkinových dedín však v regióne pokračovala aj dlho po Stalinovej smrti. Prešla až do folklóru. Potemkinovou dedinou nazývali tak perestrojku, ako v deväťdesiatych rokoch reformy Borisa Jeľcina a neskôr Rusko za vlády Vladimira Putina.
Aktuálna potemkinovská správa z Ruskej federácie prišla vlani v septembri. Na poľnohospodárskej konferencii v meste Saratov sa osobne zúčastnil prezident Dimitrij Medvedev. Súčasťou programu bola inventúra obchodov v miestnej tržnici. Obchodom na trase inšpekcie dali na výber - buď vymeniť cenovky, alebo prevádzku na jeden deň „z technických príčin“ zatvoriť. Inšpekcia sa vydarila a prezident si pochvaľoval ceny nižšie ako v Moskve.
Olympiáda v Soči
Najnovšie sa Potemkinove dediny vracajú k miestu svojho pôvodu - k Čiernemu moru. Rusko v roku 2014 čaká zimná olympiáda v Soči. V preloženom článku v prílohe Fórum SME o tom písal spisovateľ Viktor Jerofejev:
„Priletel som na letisko v Soči v rozheganom sovietskom linkovom lietadle, ktoré hrkotalo ako kastról s polievkou a vyšiel som medzi dav taxikárov so zlovestne prívetivými úsmevmi a neisto sa poobzeral okolo seba... Som presvedčený že Soči bude prekrásna olympijská metropola. Bude sneh na horských tratiach, aj štadióny, aj hotely, aj úžasné koncerty. Zároveň ani trochu nepochybujem, že sa zo Soči 2014 stane Potemkinova dedina, jedna z tých, čo sa v ruských dejinách neraz budovali.“
