Slavutyč je jedno z najmladších ukrajinských miest. Rodiť sa začalo v roku 1986 po černobyľskej havárii, o rok neskôr v ňom už bývali ľudia. Čiastočne robotníci, ktorí udržovali odstavenú jadrovú elektráreň, čiastočne obyvatelia, ktorí museli kvôli zdravotným rizikám opustiť svoje pôvodné domovy, najmä mesto Pripjať.
Štvrť storočia od jadrovej katastrofy žije v meste bezmála 25 tisíc obyvateľov. „Nielenže neumrelo, ale stále sa rozrastá,“ hovorí tajomníčka mestskej rady Lidia Grigorivna Leonecová.
Slavutyč nezaprie, že sa stavalo ešte za Sovietskeho zväzu. Obrie centrálne námestie vhodné na konanie najrôznejších osláv lemujú hranaté budovy mestského úradu, hypermarketu, umelecké školy a ďalšie. Hneď za nimi začínajú štvrte panelákov, ale aj časti, kde sú len nízke rodinné domy.
Obyvatelia päťdesiatich národností Mesto má pomenované len hlavné, veľmi široké ulice. Zvyšok tvoria takzvané kvartály - Kyjevský kvartál, Talinský kvartál a ďalšie.
„Stavalo sa tak, že prišli zástupcovia z jednotlivých sovietskych zväzových republík a vo svojom kvartáli vytvorili to najlepšie, čo vtedy bolo u nich k dispozícii,“ vysvetľuje tajomníčka mestskej rady.
Mnoho z nich potom vo Slavutyči zostala, v meste tak žijú ľudia päťdesiatich rôznych národností.
Slavutyč sa na prvý pohľad nelíši od ostatných ukrajinských miest. Pocit, že je niečo inak, je ale všadeprítomný. Ulice sú čisté a to na Ukrajine zďaleka nie je pravidlom.
„Teraz po zime to nie je také, ale v lete je tu naozaj krásne,“ hovorí Genadij, ktorý pomáhal mesto stavať a teraz býva v rodinnom domčeku na okraji.
Svoju úlohu pri úprave mesta ale zohralo aj blížiace sa dvadsiate piate výročie černobyľskej havárie.
V deň tragédie sa pri pamätníku na námestí schádzajú pracovníci elektrárne, evakuanti aj ľudia nasadení bezprostredne po nehode na záchranné práce. Kvôli jubileu sa tento rok opravoval nielen pamätník, robotníkov boli vidieť aj na cestách v okolí mesta.
Výplaty sú tu dvakrát vyššie ako inde na Ukrajine Oproti iným Ukrajincom sú Slavutyčania bohatí. „Priemerný plat je tu štyri tisícky hrivien (približne 350 Eur),“ hovorí pyšne Lidia Grigorivna.
Po konzultácii s ekonómom mesta pridáva informáciu, že priemerný plat v krajine je približne polovičný. Nezamestnanosť vo Slavutyči je navyše zanedbateľných 1,8 percenta.
Tri tisícky ľudí dochádzajú každý deň za prácou do päťdesiat kilometrov vzdialenej černobyľskej elektrárne. Vlak ide cez Bielorusko, hranica leží za Dneprom, kam je to od Slavutyče asi dve hodiny chôdze.
Aj mnoho ďalších pracovných miest súvisí s elektrárňou. „Cudzinci sa k nám chodia učiť z našich chýb,“ hovorí Genadij. V meste je veľa výskumných centier, ktoré vznikli so zahraničnou spoluúčasťou. Vznikajú aj firmy podporované zahraničným kapitálom alebo peniazmi z Európskej únie.
Všetko pre deti Lidie Grigorivna upozorňuje ako veľmi starosta myslí na deti. Tajomníčka hneď ukáže na skatepark a vysvetľuje, že deti sa predtým preháňali na doskách po námestí. Starosta ich odtiaľ chcel vyhnať, a tak im postavil skatepark.
Slavutyč ako mesto pre deti je aj jedno z hesiel kódexu, ktorý radnica vydala v roku 2007. Deti a mládež tu tvoria štvrtinu obyvateľov. Že nejde len o frázu, potvrdzuje 32-ročná Marina, ktorá v meste žije od roku 1988.
„S deťmi je tu možné ísť kamkoľvek. Ľudia dnes chcú do veľkých miest, aby zarobili veľké peniaze, ale ja by som nemenila,“ tvrdí.
Priemerný vek je v meste 32 rokov. „Bývalo to dvadsať sedem, starneme,“ hovorí tajomníčka mestskej rady. Ihneď ale dodáva, že je to čiastočne spôsobené tým, ako sem obyvatelia sťahujú svojich deduškov a babičky.
To, že je mesto plodom černobyľskej havárie, pripomína pamätník alebo jedna z mála pomenovaných ulíc - černobyľských hrdinov. Rádioaktivita tu však bola začiatkom apríla dokonca nižšia, než koľko v tom čase namerali v Prahe.
View Larger Map
Autor: Čeněk Třeček, iDNES.cz
