Vidieť hrať Rogera Watersa naživo Múr (The Wall), som si nemohol nechať ujsť.
Pamätám sa, ako sme v roku 1982 lúštili rukou písané texty na bielom obale tohto elpéčka Pink Floydu a prekladali ich do češtiny. Zdalo sa nám, že sú napísané priamo na mieru komunistickému režimu.
V tom sme sa, samozrejme, mýlili. Múr je mimoriadne pôsobivým hudobným i literárnym dielom, ktorého sila je v jeho univerzálnosti. Je o všetkých múroch, ktoré predstavujú naše vlastné obavy, úzkosti a predsudky.
V politickom zmysle bojuje Múr proti každému establishmentu.
Pri Múre v roku 2011 sa na pódiu z bombardérov sypú nielen symboly komunizmu, ale aj doláre, kríže, moslimské polmesiace či židovské hviezdy.
A hneď po nich logá veľkých firiem ako Shell alebo Mercedes. To nebolo nič, s čím sme vtedy chceli bojovať.
No i napriek zmienenej univerzálnosti sa Múr v roku 1989 stal jedným zo symbolov pádu komunizmu. Koncert v Berlíne bol jedným z najväčších v histórii.
V súčasnom turné už nejde o symboly, ale o peniaze. To je zjavné. Waters koncerty v Prahe odohral ako dokonalý rutinér. O nič menej, o nič viac. No tá hudba je taká geniálna, že viac ani nepotrebuje. Poslucháčovi stačí zavrieť oči a počúvať.
Kto mal oči otvorené, mohlo ho – ako niektorých recenzentov – popudiť k lacnému ideologickému moralizovaniu. Čo v roku 1979 bolo politicky úprimné a burcujúce, pôsobí o tridsať rokov neskôr prvoplánovito.
Ale s tým sa nedá nič robiť. Múr už teda nie je živým dielom, ale kusom z múzea.
A prepojenie s aktuálnou realitou je len na škodu. Keď sa Waters pýta v úžasnej piesni Matka, či má veriť vláde, objaví sa na pódiu na múre jeden z mála českých nápisov.
Znie: „Ani z prdele." Publikum začne jasať, najskôr unesené tým nečakaným prepojením s aktuálnou politickou situáciou.
Pre mňa to bol jeden z mála rušivých momentov. Tá pieseň je okrem iného o strachu z vlády, ktorá je temná a všetkého schopná.
Naša súčasná vláda je len vtipná a neschopná. Porovnávať ju k tej v Múre je urážkou umeleckého diela.
