Komm du suesse Todestunde, napísal krásne Johann Sebastian. Aj František hovorieval podobne. Tešil sa na stretnutie s "tatíkom" a nekonečnou prítomnosťou, ako to nazval. Všetkým ľuďom, ktorí sa na podobné stretnutie chystali, odporúčal radostnú pokoru, ba dokonca napísal (dosť dlho predtým, než s niečím veľmi podobným prišla Harvardova univerzita) pojednanie o thanatoterapii - o tom, ako sa správať zoči-voči smrti.
Bolo ťažké sa toho držať, keď jeho, ktorý bol celý život zdravý a lekárov poznal len ako spolupracovníkov či pacientov, prikvačila choroba... ale vzdoroval, kým sa dalo, a keď vyriešil, čo mohol byť posledný problém, unavene prikývol a najkrajšie a dôstojne - v spánku, sa pobral.
Nechal nám návod na život
Budeme všetci chvíľu, alebo dlhšie šokovaní, lebo ak nás mal niekto všetkých prežiť, tak to bol František Tugendlieb (20. 7. 1929 - 12. 4. 2011). Budeme smutní zo straty, ale len preto, že ako hovoril, sme egoisti a nevieme sa vyrovnať so stratou niečoho, čo sme si mysleli, že nám patrilo. Budeme chvíľu márne hľadať konkrétnu oporu, jednoduché a skvelé riešenia, ale najmä pomoc tam, kde vždy bola. Ale nebudeme bezradní. Nechal nám tu veľa skvelých návodov. Na spievanie, na liečenie, na život i na smrť. Dokonca aj na vrásky a rany - jeho emulzie by sa mal ujať nejaký farmaceutický koncern, lebo som sa s ničím takým účinným nestretol.
Pomohol mnohým spevákom (Hegerová, Gott, Gombitová, Žbirka, Lipa) a nenechal si od komunistov hovoriť do života. Keď mu v Čechách zakázali džez, presídlil sa na Slovensko.
Moje spojenie sa neruší. Tak ako som s ním doteraz hovoril vo chvíľach úzkosti, strachu či problémov, s ním budem hovoriť aj ďalej. Nejako nepochybujem, že bude počúvať rovnako ako doteraz. Rovnako nepochybujem, že nebudem sám.
Nerozlúčili sme sa, asi práve preto. Bol som s ním síce v sprostredkovanom kontakte takmer do posledných chvíľ, ale pre vzdialenosť sme sa v posledných rokoch osobne vídavali zriedkavejšie... budem si ho teda pamätať v najlepšej forme, tak ako si to zaslúži.
Netreba vymenovať všetko, čo urobil a o čo sa zaslúžil. Lepšie to urobia oficiálnejšie články a ani sa to vlastne nedá. Ľudí, ktorých sa dotkol, či už doslovne, alebo symbolicky a pomohol im s jednoduchým problémom alebo ťažkou chorobou, boli tisícky. Môj život sa po stretnutí a rozhovoroch s ním zásadne zmenil. Nemyslím, že by som bol šťastným otcom, nebyť jeho. Životom by som sa potácal oveľa bezmocnejšie, než sa to deje teraz. Nepoznal by som radosť z pomáhania iným, ani by som nevedel trošku pomáhať sebe. Ako Tomáš som uveril veciam medzi nebom a zemou, keď mi umožnil opakovane vložiť ruku, kam sa len dalo. Bol som fascinovaný, keď som sa mohol zúčastniť jeho "psychotronických" experimentov s lekármi, psychiatrami, etnomuzikológmi či dokonca antropológmi. A dodnes sa čudujem, že spievať naučil ešte aj mňa.
Vykali sme si dokonca
Poznal som Františka vyše 30 rokov a do konca sme si neprestali vykať. Hovoril mi majstre a ja jemu pán profesor. Mali sme k sebe nejakú zvláštnu úctu, v mojom prípade oprávnenú, ktorá nám nedovolila zmeniť to napriek tomu, že sme boli najbližší priatelia. Napriek ťažkým ranám, ktoré mu „tatík" uštedroval, sa nikdy nezatvrdil a radostnú pokoru nám ukazoval v praxi, keď neprestal byť ani v najťažších chvíľach učiteľom, liečiteľom a utešiteľom.
Každý, kto Františka stretol, by mohol rozprávať o nejakom zázraku, či už z tohoto sveta, alebo z nekonečnej prítomnosti. Neboli to zázraky, len sme mali šťastie stretnúť človeka, ktorý v sebe objavil skryté schopnosti, ktoré máme do určitej miery všetci, ale na rozdiel od nás ich dokázal naplno rozvinúť, použiť v prospech svojej komunity a robiť svojich blížnych zdravšími, spokojnejšími a šťastnejšími.
Nemyslím, že sa dá o človeku povedať čokoľvek lepšie.
FOTO - ARCHÍV F.T.
