Minister obrany naznačuje, že ak vláda nepridá armáde peniaze, bude sa musieť rozhodnúť, či si vôbec máme ponechať nadzvukové letectvo. Slovensko je pritom aj bez toho kritizované, že k spoločnej bezpečnosti v rámci NATO veľmi neprispieva.
Ak bude vláda v Bratislave v lete naozaj rozhodovať o budúcnosti stíhacieho letectva, bude mať jej rozhodnutie presah na oveľa dlhší čas, než je volebné obdobie jednej vlády a parlamentu.
Súčasný úsporný rozpočet obrany nestačí na udržiavanie a na prevádzku drahých ruských lietadiel MiG-29 napriek tomu, že po modernizácii by mohli slúžiť ešte najmenej 20 rokov. Je to však dostatočný dôvod na to, aby sa krajina stíhacieho letectva zbavila a hľadala iné spôsoby, ako zabezpečiť ochranu vzdušného priestoru?
Fungujúca ekonomika a zdravé verejné financie nepochybne patria medzi rozhodujúce piliere stability a bezpečnosti krajiny. Nie sú však jedinými. Adekvátna kvalita armády vrátane jej výzbroje a odhodlanosť krajiny brániť sa v prípade akejkoľvek možnej krízy v dlhodobej perspektíve, sú významným odstrašením proti akejkoľvek, dnes i neznámej hrozbe.
Preto prijaté rozhodnutie musí byť z hľadiska budúceho bezpečnostného vývoja vo svete pre Slovensko optimálne a zodpovedať potrebám krajiny.
Alternatívy bez záruk
V prípade, že by migy skončili, a neboli nahradené lietadlami západného pôvodu, existujú nasledujúce alternatívy:
1. Ochrana vzdušného priestoru niektorým z aliančných spojencov, tak ako to realizujú napríklad pobaltské štáty. Tento variant nie je zadarmo, a navyše tým krajiny prichádzajú o kus suverenity. Musia sa spoľahnúť na iných.
Budúci vývoj v niektorej z krajín, v ktorých práve prebehli alebo prebiehajú revolúcie, môže mať negatívny dosah na bezpečnosť v Európe. Ako bude vyzerať bezpečnostná situácia vo svete o 10, 20, 30 rokov? Nebude Slovensko za túto službu „platiť“ viac, než by bolo dnes ochotné pripustiť? Bude niekto ochotný túto službu krajine poskytovať? Aké sú záruky, že vzdušný priestor krajiny, ktorá nesusedí len s členskými krajinami aliancie, bude spoľahlivo chránený?
Ak sa zabezpečenie ochrany vzdušného priestoru „niekým iným“ bude komplikovať, čo v žiadnom prípade nemôžeme vylúčiť, potom návrat k obnoveniu stíhacieho letectva bude veľmi drahý a dlhodobý proces. Kým krajina obnoví schopnosť lietať na supersonikoch, ktorá sa ich zrušením veľmi rýchlo stratí, bude musieť získať dôveru svojich občanov v to, že služba v armáde je perspektívne a vážené povolanie.
2. Postaviť obranu vzdušného priestoru na protilietadlovej raketovej obrane. Ani tento variant nie je optimálny, lebo nerieši obranu komplexne. Navyše je aj finančne náročný, pretože sa nedá postaviť na terajších zastaraných prostriedkoch ruského pôvodu. Do vzdušného priestoru Slovenska sa môžu dostať lietadlá majúce rôzne technické a komunikačné ťažkosti, čo systémy protilietadlovej obrany zo svojej podstaty nebudú schopné rozoznať, a tým na ne adekvátne reagovať. To ešte neznamená, že by také lietadlo malo byť zostrelené. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť?!
Výhody áno, náklady nie?
Bezpečnostné ukotvenie Slovenska v NATO je tým najlepším, čo krajinu mohlo stretnúť. Môže byť konzumentom bezpečnostných záruk a záväzkov zo strany ďalších členov. Zrušenie stíhacieho letectva by však naopak mohlo byť ďalším krokom, ktorý by ukazoval na to, že Slováci idú skôr cestou využívania bezpečnostných záruk, zatiaľ čo sa k vlastnému príspevku k spoločnej bezpečnosti príliš nehrnú.
Súčasný podiel HDP na výdavkoch na obranu zďaleka nezodpovedá záväzku z čias vstupu do aliancie, za čo je už dnes Bratislava dosť silno kritizovaná. Nie je isté, či sa do budúcnosti ešte nebude znižovať. Pre objektívnosť treba poznamenať, že cestou krátenia výdavkov na obranu v čase vyslobodzovania sa z následkov ekonomickej krízy ide väčšina členských krajín.
Môžeme však od slovenskej vlády očakávať jasný prísľub, že ak sa krajina dostane do dobrej ekonomickej situácie, tak sa výdavky na obranu adekvátne zvýšia? Nedovoľujem si ani naznačiť odpoveď, ale od českej, nech bude akákoľvek, nič také neočakávam.
Bezpečnosť nie je zadarmo
V priebehu diskusie o budúcnosti stíhacieho letectva sa objavia i argumenty, že Slovensko je príliš malé, aby malo stíhacie letectvo. Alebo, že si aj tak nebude môcť dovoliť veľký počet lietadiel, a tých pár kusov v prípadnej kríze neobstojí. Politická reprezentácia sebavedomého národa musí tento defetizmus odmietnuť.
Dánsko a Nórsko, krajiny s obdobným počtom obyvateľov, nakupujú každá po 48 stíhacích lietadiel. Toľko ich určite nie je na Slovensku potrebných. Bezpečnosť niečo stojí a povinnosťou vlády je ju pre občanov zabezpečiť.
(Autor je generál v zálohe, bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby ČR)
Autor: Andor Šándor
