Sú týždne, keď autor tohto stĺpčeka prejavuje s blížiacou sa uzávierkou nervozitu, že sa z nevzrušene plynúcich udalostí nepodarí vybrať žiadna, z ktorej by sa dalo vykresať zopár odľahčených viet.
Ale sú aj týždne, keď si autor naopak zúfa, pretože by mohol napísať i dvadsať stĺpčekov, a stále sa mu to zdá málo. Tak ako minulý týždeň. Tou hlavnou udalosťou je, samozrejme, rozpad strany Veci verejné v priamom prenose.
Je škoda, že predsedom strany je Radek John, pretože by bolo vhodné, aby divákov sprevádzal udalosťami na obrazovke práve on. Ale to by muselo byť v časoch, keď mu ostro rezané rysy dodávali vizáž spravodlivého suveréna a nevyzeral pred televíznymi kamerami ako poplašený a neistý popletenec.
O čom písať najprv? O drzej úprimnosti predsedu strany Víta Bártu, keď rozprával, ako svojim spolustraníkom požičiaval vo veľkom peniaze, tu na oblečenie, tu na kabelky, a robil tak z dobroty srdca? Čo môže dosvedčiť i jeho žena? Alebo začať rozprávku naopak jedného z jeho kolegov, ktorý peniaze v obálkach považoval za výdavky na reprezentáciu?
Alebo z toho od začiatku urobiť triler a opísať, ako dopravný expert Huml vezie v aute značky Hummer poslankyňu menom Kočí so zaviazanými očami, a to na tajnú schôdzku rebelov? Vlastne prepáčte, to nie je triler, ale zasa komédia.
Veci verejné naplnili svoj názov a „zverejnili“, ako funguje česká politika. Urobili tak až s brutálnou otvorenosťou a ukázali to samy na sebe. Áno, ešte sa drží nejaké dekórum, a hovorí sa o „pôžičkách“, a nie o úplatkoch, a ľudia „mystifikujú“, namiesto toho, aby obyčajne klamali. Ale to sú len detaily. „Kauza Bárta“ ukázala českú politiku v takom vnútornom rozklade a s takým pocitom bezvýchodiskovosti, ako to málokto čakal.
Sú týždne, keď by stĺpčekár radšej nepísal nič.
