Trvalo dlhých pätnásť rokov od skončenia druhej svetovej vojny, kým sa ho izraelskej tajnej službe podarilo vypátrať, uniesť a postaviť pred súd. Proces s nacistickým vojnovým zločincom Adolfom Eichmannom, ktorý mal na svedomí smrť miliónov Židov, sa začal pred päťdesiatimi rokmi, 11. apríla 1961.
Bolo 8.55 h. Jeruzalemskú budovu Domu národov obkolesila stovka policajtov so samopalmi. Adolfa Eichmanna priviedli do súdnej siene a usadili ho do kóje z nepriestrelného skla.
V miestnosti už sedelo 750 divákov, päť štátnych žalobcov, dvaja obhajcovia, súdni úradníci a stenografi. Päť minút sa vraj takmer nikto nehýbal, až nakoniec do miestnosti vstúpili traja sudcovia.
Predsedajúci sudca Moše Landau otvoril pojednávanie slovami: „Adolf Eichmann, vstaňte!“
Podstatu toho, prečo stál tento bývalý nacista pred súdom, špecifikovali ako zločin proti židovskému národu: „V období 1939 – 1945 obžalovaný spolu s ďalšími osobami spôsobil smrť miliónov Židov tým, že boli zodpovední za realizáciu nacistického plánu zameraného na fyzickú likvidáciu Židov, známeho pod názvom konečné riešenie židovskej otázky“.
Úmysel zničiť národ
Obžaloba trvala celú hodinu. Mala pätnásť bodov a každý z nich obsahoval viacero obvinení. Eichmann sa podieľal na vyháňaní Židov z domovov, na ich zhromažďovaní v getách a deportáciách. Obžaloba ho vinila z masových vrážd vo vyhladzovacích táboroch Osvienčim, Chelmno, Belzec, Sobibor, Treblinka a Majdanek.
Eichmann mal prinútiť Židov vykonávať nútené práce v pracovných táboroch a odoprel im základné práva, ktoré prináležia ľudským bytostiam.
Vystavil ich mučeniu a zmocnil sa ich majetku. Priamo sa zúčastnil mučenia v Lidiciach. Pôsobil v celej Európe s úmyslom zničiť židovský národ. Keď sa sudca opýtal Eichmanna, či sa cíti byť vinný, na každý bod obžaloby reagoval rovnako: „V zmysle obžaloby nie“.
Obžalovaný bol počas celého procesu v klietke za nepriestrelným
sklom z obavy, že by sa ho niekto pokúsil zabiť.
Obchodný zástupca
V tom čase mal Eichmann päťdesiatpäť rokov. Narodil sa 19. marca 1906 v nemeckom Solingene. Vyrastal v rodine účtovníka, ktorá sa v roku 1914 presťahovala do rakúskeho Linzu. Tu študoval na Štátnej vyššej reálnej škole cisára Františka Jozefa a v roku 1921 pokračoval v štúdiu na Vyššom spolkovom učilišti elektrotechnickom, strojárskom a stavebnom. Školu však nedokončil.
Sedemnásťročný Adolf najprv pracoval s otcom, ale od roku 1927 robil obchodného zástupcu v ropnej spoločnosti Vacuum Oil Company, kde zostal až do, pre neho, krajinu a svet osudného, roku 1933.
Straník
Ako o dvadsaťsedem rokov neskôr povedal svojim vyšetrovateľom: „Doma sa politika nikdy nepreberala, otec sa o politiku nestaral.“
K otcovým priateľom však patrilo niekoľko zapálených nacionalistov. Sám Adolf Eichmann vstúpil v roku 1927 do Nemecko-rakúskeho združenia frontových bojovníkov, ktoré bojovalo najmä proti sociálnym demokratom, komunistom a Židom.
Nešlo len o obraz nepriateľa, členovia združenia prechádzali polovojenským výcvikom. 1. apríla 1932 sa Eichmann v Linzi zúčastnil schôdze NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei – Národnosocialistická robotnícka strana Nemecka) a vstúpil do strany. Dostal stranícky preukaz s číslom 889 895 a stal sa tiež členom SS (Schutzstaffel – Ochranný oddiel), kde nakoniec dosiahol vrchol svojej hroznej kariéry.
O rok neskôr si podal prihlášku do SD (Sichertheitdienst – Bezpečnostná služba). Na Hlavnom úrade SD v Berlíne ho pridelili na referát, ktorý mal sústreďovať informácie o nemeckých slobodomurároch.
V roku 1936 ho prevelili na Hlavný úrad pre bezpečnosť ríše, kde sa stal hlavou židovského referátu. V auguste roku 1940 vypracoval projekt na vysťahovanie Židov na Madagaskar, ale predstavy Reinharda Heydricha a Adolfa Hitlera už boli iné.
Zlomovou chvíľou sa (nielen) pre Eichmanna stala konferencia vo Wannsee. 20. januára 1942 sa v zámočku v blízkosti Berlína stretli vysokopostavení nacisti, aby tu prerokovali jediný bod programu – konečné riešenie židovskej otázky.
Obersturmbannführer SS Eichmann tu s ďalšími štrnástimi nacistami deväťdesiat minút preberali otázku deportácií a vraždenia.
Nemecký vojnový zločinec, jeden z hlavných organizátorov holokaustu
Adolf Eichmann vo svojej cele vo väznici neďaleko Haify.
Žaloba
„Stojím tu pred vami, izraelskí sudcovia, aby som obžaloval Adolfa Eichmanna, no nestojím tu sám. Je tu so mnou šesť miliónov žalobcov, tí však nemôžu vstať a ukázať prstom na toho, ktorý sedí na lavici obžalovaných a zvolať: „Je vinný!“, lebo ich popol je navŕšený na haldách v Osvienčime, na poliach v Treblinke a rozsypaný v poľských lesoch. Ich hroby sú roztratené po celej Európe. Ich krv kričí, no ich hlas nepočuť. Preto za nich budem hovoriť ja,“ povedal 11. apríla 1961 štátny žalobca Gideon Hausner.
Nasledujúcich päťdesiatšesť dní postupne odkrýval dôkazy – predložil prepisy výsluchov, získané nemecké dokumenty, svedectvá Eichmannových spolupracovníkov, napríklad veliteľa osvienčimského tábora Rudolfa Hössa a tiež svedectvá tých, čo prežili.
Jedným z nich bol Zeev Sapir z Mukačeva. Sapir opisoval, ako v roku 1944 prišiel Eichmann do geta, ako navštívil Osvienčim a tiež, aké hrôzy v tábore zažíval.
Eichmann a slovenskí Židia
O Hitlerovom pláne fyzickej likvidácie Židov Eichmanna informoval Reinhard Heydrich v lete roku 1941. Eichmann bol zodpovedný za transport Židov z celej Európy do vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska.
Eichmannov vplyv pocítili aj slovenskí Židia. A to ešte pred vypuknutím vojny a dokonca pred vznikom slovenského štátu.
Krátko po Viedenskej arbitráži, na základe ktorej muselo Slovensko odovzdať Maďarsku časť územia, poslal Eichmann do Bratislavy svojho spolupracovníka Jozefa Falatha. Slovenská vláda potom rozoslala na okresné úrady telegramy, aby vysťahovali čo najviac Židov na okupované územie.
Eichmannovým spolupracovníkom bol aj Dieter Wislicény, nemecký poradca, ktorý prišiel na Slovensko v auguste 1940.
Svoje pôsobenie formuloval pregnantne: „Pozbavím na Slovensku deväťdesiattisíc ľudí príjmov a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním.“
Eichmann prišiel neskôr skontrolovať, či ide všetko podľa plánu.
Eichmannov dom na buenosaireskom predmestí. Krátko po únose odtiaľto skupina
ľudí hovoriacich po nemecky odviedla Eichmannovu manželku a ich dve deti.
Najprv izolovať
Eichmann mal vplyv na celú Európu. Maďarsko pod vedením admirála Miklósa Horthyho niekoľko rokov odolávalo nemeckým požiadavkám na deportácie Židov. V marci 1944 však z obavy, že Maďarsko uzavrie prímerie, Hitler nariadil okupáciu krajiny.
Hneď za vojakmi Wehrmachtu prišiel do Maďarska Eichmann s myšlienkou, ako sa čo najrýchlejšie zbaviť 725-tisíc maďarských Židov. Počas operácií, ktorým velil v Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, Holandsku, Belgicku, Dánsku, Rumunsku a v Poľsku, si odskúšal, aké metódy sú najefektívnejšie.
Prvým krokom bola izolácia Židov – prikáže sa im nosiť žltá hviezda, zakáže sa im cestovať, používať rádio a pracovať v mnohých profesiách. Ďalšou etapou bolo zbaviť Židov majetku – to znamenalo zmrazenie účtov, vyvlastnenie fabrík a konfiškácie. Nasledovalo vyhnanie Židov z domovov, sústredenie do get až do realizácie štvrtej etapy – deportácií do táborov.
Eichmann úradoval v Budapešti a za pár mesiacov sa jemu a maďarským úradom podarilo vyviezť vyše 437-tisíc ľudí. Každý deň viezli do Osvienčimu štyri vlaky 3500 osôb. Keď Horthy zastavil deportácie, v Maďarsku zostali už len budapeštianski Židia.
Ešte koncom októbra 1944, keď boli ruské vojská vzdialené od Budapešti len 160 kilometrov, získal Eichmann povolenie na deportáciu 50-tisíc ľudí do rakúskych pracovných táborov. Keďže nemal k dispozícii vlaky, prvých 27-tisíc Židov – medzi nimi detí aj chorých – poslal na pochod smrti.
Nemal som na výber
Keď Hausner ukončil obžalobu, k slovu sa dostala obhajoba. Hlavnou tézou advokátov bolo, že za všetky zločiny, pripisované Eichmannovi, je zodpovedný nacistický štát. Eichmann vraj len plnil rozkazy a na hrôzach sa podieľal len v obmedzenej miere, keďže sa stali bez toho, aby si ich on výslovne želal.
Jeden z advokátov pripomínal, že Eichmann v skutočnosti chcel Židov zachrániť, keďže podporoval emigráciu. Nakoniec vystúpil sám Eichmann. Opisoval napríklad systém nemeckej hierarchie.
K svojmu podielu na zavraždení miliónov ľudí poznamenal: „Ak sa mám vyjadriť k miere ľudskej viny... v tejto súvislosti musím priznať, že som zohral istú úlohu, hoci na základe rozkazu. Z právneho hľadiska som ako prijímateľ rozkazov nemal na výber, iba ich plniť...“
Nasledujúcich päťdesiat hodín krížového výsluchu Eichmann len zriedka ustúpil. Správal sa sebaisto, nedal sa znervózniť mnohými, niekedy aj neuváženými pokusmi štátneho žalobcu, ktorý ho nútil, aby sa priznal, že je vinný. Niekedy sa zamotal do vlastných lží, ale nakoniec sa ťažobe dôkazov, ktoré popisovali najmä jeho činnosť v Maďarsku, nevyhol.
S pasom na meno Riccardo Klement sa Eichmann dostal z Talianska
do Argentíny. Mala to byť jeho posledná cesta.
Útek
Keď Eichmann organizoval spomínaný pochod smrti, plány na chytenie vojnových zločincov boli zatiaľ len v štádiu príprav.
Spojenci sa najprv museli zhodnúť na tom, koho budú považovať za vojnových zločincov. Kým Briti zastávali stanovisko, že Spojenci by sa mali sústrediť len na tých nacistických pohlavárov, ktorí pôsobili mimo hraníc Nemecka, Američania a Rusi sa prikláňali k širšej definícii. Šlo to však pomaly. Do mája 1945 vytvorili víťazné štáty len sedem pátracích tímov.
Reichsführer SS Heinrich Himmler prikázal ešte v apríli 1945 Eichmannovi, aby v Terezíne vybral 1200 Židov, odviedol ich do tirolských Álp a držal v zajatí, aby mohol obchodovať s ich životmi. 2. mája 1945 prišiel Eichmann do štajerskej dedinky Altausee, kde sa to hmýrilo nacistickými funkcionármi, členmi Gestapa, SD a iných nemeckých organizácií.
Eichmann, zdrvený informáciou, že Hitler spáchal samovraždu, dostal príkaz, aby sa s jednotkou vojakov stiahol do hôr a pripravil sa na partizánsku vojnu. Hra sa však skončila. 8. mája Eichmann prečítal svojim mužom Himmlerov rozkaz a oznámil im, že sú voľní.
Eichmanna zadržali Američania pri jeho pokuse prejsť do Bavorska. Uviedol falošné meno. Presúvali ho z jedného tábora do druhého, až nakoniec skončil v Altensalzkothe v severnom Nemecku. V roku 1946, keď už ostatní hlavní vojnoví zločinci sedeli pred norimberským tribunálom, odtiaľ ušiel a skrýval sa pod menom Otto Eckmann. O štyri roky neskôr, už ako Ricardo Klement, ušiel do Talianska. Tu získal pas a argentínske víza.
Nasledujúcich desať rokov vykonával tento „technik Klement“ rôzne práce – od práce v továrni až po chov králikov – v Buenos Aires, kam za ním prišla aj jeho rodina.
Únos
Jedenásť rokov po vzniku štátu Izrael a desať rokov po vzniku spravodajskej služby Mossad, ku ktorej hlavným úlohám patrilo pátrať po vojnových zločincoch, presne 6. decembra 1959 privítal ministerský predseda David Ben Gurion vo svojej kancelárii šéfa Mossadu Issera Harela.
Ten premiérovi oznámil, že hessenský štátny žalobca disponuje informáciami, kde sa Eichmann nachádza a aké meno používa. Rozhodnutie uniesť Eichmanna padlo takmer okamžite. Agenti Mossadu a Šin Bet (izraelskej tajnej polície) prišli do Buenos Aires a sledovali Eichmanna niekoľko mesiacov. Na jednom z predmestí ho podvečer 11. mája 1960 chytili a hodili do auta. Niekoľko dní ho držali v zajatí a 21. mája ho zdrogovaného previezli lietadlom cez Dakar do Izraela.
Vláda nejaký čas odmietala, že by mala v Eichmannovom únose prsty – tvrdila, že všetko spravili dobrovoľníci. Po spore s Argentínou, vyvolanom faktom, že agenti uskutočnili nelegálnu akciu na území suverénneho štátu, však všetko priznala. Eichmannov únos tak vyvolal veľa otázok o legálnosti procesu.
Slučka
V decembri sudcovia Eichmannovi prečítali 211-stránkový rozsudok. Eichmanna uznali vinným vo väčšine bodov obžaloby: „Aj keby sme nadobudli presvedčenie, že obžalovaný tak robil v slepej poslušnosti, ako to uviedol, aj tak by sme trvali na svojom stanovisku, že človek, ktorý sa celé roky zúčastňoval na zločinoch takých rozmerov, musí za to dostať najvyšší trest, aký zákon pozná...
My sme však dospeli k záveru, že obžalovaný síce konal podľa rozkazov, ktoré dostal, no bol s nimi vnútorne stotožnený, a krutú svojvôľu využíval na dosiahnutie trestuhodných cieľov... Tento súd odsudzuje Adolfa Eichmanna na trest smrti.“
Prvý a jediný trest smrti, ktorý vyriekol izraelský súd, vykonali v noci z 31. mája na 1. júna 1962. Eichmannovo telo po poprave spálili a jeho popol vysypali do Stredozemného mora za izraelské výsostné vody.
Spracované na základe knihy Neala Bascomba Lov na Eichmanna
