Bola v tom novinárska túžba po udalosti alebo ľudská škodoradosť, prípadne oboje.
Nemohol som sa nabažiť predstavy, ako prezident Ústavnému súdu nadáva, jedni politici ho velebia a druhí zatracujú, ako sa pražské úrady ponárajú do zmätkov. Tento pocit trval len chvíľu. Nakoniec som bol rád, keď v Ústavný súd potvrdil, že voľby v Prahe sú platné.
Sťažnosť malých strán na nespravodlivé prerozdelenie volebných obvodov (čo je objektívna realita) zamietli.
Viacerí ľudia si nové voľby priali hlavne po tom, čo väčšinová koalícia medzi ČSSD a ODS vyšachovala víťaza volieb TOP 09. Ale priniesli by nové voľby niečo užitočné?
Jediné, čo vieme, je, že by stáli veľa peňazí, vyradili by mesto na niekoľko mesiacov z prevádzky a na bilbordoch by sme namiesto jogurtov a áut zasa mali len politikov.
Smutná pravda je, že s politikou nikdy nie sme spokojní. Pozrime na dve najsilnejšie strany.
Voliči si dnes sťažujú, že na jej čele je nevýrazný tichošlápok, rovnako ako pred rokom nariekali, že ich stranu vedie hrubý a drsný hulvát.
V sociálnej demokracii vystriedal lídra „páchnuceho" na sto honov politik bez chuti a zápachu.
A tak by sme mohli pokračovať. Koniec koncov i ľudia z pravicovej časti spoločnosti, ktorí tak jasali po parlamentných voľbách vlani na jar, sú dnes z pravicovej koalície nahnevaní aj otrávení.
V samotnej politike je skrátka čosi zakódované, čo ju robí odpudivou a nepopulárnou. Politický nihilizmus je populárny, nadávať na zlé poriadky v krajine patrí k dobrému tónu.
Ale úprimne, stojí nám to za to? Recept je pritom jednoduchý, stačí si politiku tak nepripúšťať k telu. Keď sa pozriete z okna, s údivom zistíte, že sa začala jar.
