V zakázanej černobyľskej zóne je neobyčajne veľa Japoncov. Po havárii vo Fukušime sa začali zaujímať, ako si poradili Ukrajinci s najväčšou jadrovou haváriou v histórii a ako to tam vyzerá po štvrťstoročí.
Odkedy cunami zalialo jadrovú elektráreň Fukušima a život v jej okolí začal byť pre Japoncov nebezpečný, sleduje Nataša Olejničenko správy pozorne.
Po jadrovej katastrofe v Černobyli sama zažila evakuáciu a do svojho bytu sa už nikdy nevrátila. Výbuch v ukrajinskej elektrárni jej pred 25 rokmi pokazil život.
Na rozdiel od Japoncov, Nataša ani nikto z obyvateľov 50-tisícového jadrového mestečka Pripjať nemohol vidieť v televíznych správach, že v černobyľskom reaktore číslo štyri sa niečo stalo. Sovietsky zväz o obrovskej ekologickej katastrofe mlčal.
Pozrite si fotoreportáž SME z černobyľskej elektrárne a mesta Pripjať. POZRITE SI GALÉRIU >>
Nataša mala vtedy 25 rokov a myslela si, že žije krásny život. Ten výbuch všetko zmenil. Počula ho a požiar z 15 kilometrov vzdialenej elektrárne aj mohla vidieť.
„Keď nás evakuovali, hovorili, že to bude na tri dni. Lenže už sme sa nikdy nevrátili,“ rozpráva Nataša.
Z Pripjate sa musela neskôr presťahovať do mestečka Slavutyč, ktoré postavili pre nich, obyvateľov Pripjate.
Bolo ich toľko, že nevedeli, čo s nimi. A tak im radšej postavili nové mesto. Aj po štvrťstoročí od tragédie odtiaľ dochádza Nataša Olejničenko za prácou do Černobyľa.
Tisíce ton hazardu Černobyľ 1986 Najhoršia jadrová katastrofa vypukla 26. apríla 1986. V štvrtom reaktore nastal výbuch po teste elektronického systému. Hneď zomreli dvaja zamestnanci, neskôr 31 požiarnikov. Uvoľnilo sa 9 ton rádioaktívneho mraku.
Blok číslo štyri zakrýva sivý betónový sarkofág. Nevyzerá nebezpečne. Skrýva sa v ňom však tikajúca nukleárna bomba.
Niekoľkotisíctonový jadrový odpad chráni provizórny betónový sarkofág. Ukrajinci chcú postaviť nový a bezpečnejší. Na ten však nemajú peniaze a dúfajú, že aprílová donorská konferencia k výročiu havárie to zmení.
Pri plošine s výhľadom na „štvorku“ postávajú televízne štáby. Skupinka turistov sa fotí s dozimetrom v ruke.
Zo zakázanej 30-kilometrovej zóny okolo elektrárne sa stal nukleárny Disneyland.
Na to, aby ste prešli závorou do oblasti, vám stačí zaplatiť okolo 160 dolárov za zájazd, ktorý organizujú kyjevské turistické agentúry. V cene je prechádzka pri reaktore číslo štyri, v zničenom meste Pripjať, kde už nikto nežije, a ekologický obed.
Zdanie bezpečia však klame. V zóne sa odporúča byť disciplinovaný. Radiácia nie je rovnomerná, sú tam miesta, ktoré sú nebezpečné. Stačí zájsť medzi stromy, ktoré tu odvtedy vyrástli, a ručička na dozimetri skáče ako divá.
Mizne mi železo „Napriek tomu, že príroda sa tu pozviechala, toto miesto nebude dlho normálne a bezpečné na život,“ rozpráva presvedčivo Nataša.
„Keď ide o mňa, snažím sa žiť zdravo, behám, plávam, vediem normálny zdravý život. Ale odkedy vybuchla štvorka, mám niečo so železom. Jednoducho, niekedy mi z krvi zmizne a ani si to nevšimnem. Nemyslím si, že je to preto, že tu pracujem. To je pre ten výbuch.“
V Černobyli pracuje ako analytička na informačnom oddelení. V posledných dňoch po zničenom meste Pripjať sprevádza Japoncov. Odkedy im horí elektráreň Fukušima, začali sa zaujímať, ako to bolo s Černobyľom a ako to tam vyzerá po 25 rokoch.
V Černobyli sledujú vývoj vo Fukušime pozorne a svojim kolegom držia palce. „O tej katastrofe vieme veľmi málo a len z druhej ruky, a prichádzajú odtiaľ rozporné informácie. Chvíľu je všetko v poriadku, chvíľu je to vážne. Ktovie,“ rozpráva Sergej Sučov, ktorý v černobyľskej elektrárni robí už 23 rokov.
Aj dnes tu ešte stále pracuje 3500 zamestnancov. Načo ich je tu toľko, keď už sa vypli všetky reaktory a štvorka je pod sarkofágom?
„Robíme robotu, akú ešte nikto nerobil,“ hovorí stavebná inžinierka Irina Obuvčenko, „nemôžeme túto elektráreň len tak vypnúť a odísť, musíme ju sledovať, keby sa niečo stalo. Je to večná pohotovosť.“
Atómová atrakcia Niečo podobné teraz čaká aj Japoncov, ktorí už premýšľajú, ako uzavrú Fukušimu, keď sa im podarí dostať pod kontrolu všetky reaktory.
Stane sa aj z okolia Fukušimy nukleárny lunapark ako v Pripjati?
Kedysi v tomto „atomgorodku“ žilo 50-tisíc ľudí. Dnes tam nenájdete živej duše, ak nerátate nastriekané grafity postavičky od neznámych autorov a turistické skupinky alebo novinárov.
V zničenom meste je už všetko rozkradnuté a to, čo ostalo, splesnivelo.
„Bolo to krásne mesto,“ zasníva sa Nataša Olejničenko. „Najkrajšie to bolo pri riečnom prístave v lete, keď tu kvitli ruže,“ sprevádza nás pri rozpadnutom prístrešku, kde kedysi podávali kávu, vyhrávala hudba a ľudia sa opaľovali na pláži.
Zobrala nás aj do ulice Lesie Ukrajiny, do zničeného paneláka na siedme poschodie, kde kedysi žila. Keď sa pred 25 rokmi po niekoľkých mesiacoch po evakuácii doň na chvíľu vrátila, nenašla v ňom už nič.
V jej bývalom byte neostala ani vaňa, zmizol nábytok. Ostala len rozpadnutá tapeta, pleseň a špina. „Asi teraz chcete, aby som sa rozplakala,“ žartuje pred fotografom.
Japonec pri kolotoči Dnes je Pripjať depresívnym miestom. Je koniec marca, vonku fúka studený vietor a sneží. Nepríjemný pocit dopĺňajú obavy z radiácie.
„Nie je to tu bezpečné,“ rozpráva Takaši Sadahiro. Šéfa moskovskej pobočky veľkých japonských novín Jomiuri Šimbun stretávame pri najfotografovanejšom mieste v Pripjati – ruskom kolese. Kolotoč mali po prvýkrát spustiť 1. mája 1986. Výbuch v Černobyli toto potešenie deťom týždeň predtým zobral.
„Priložil som dozimeter k sedačke odpadnutej od kolotoča a bolo to nad normu,“ rozpráva novinár Sadahiro.
Odkedy Japonci bojujú s Fukušimou, ich záujem o Černobyľ sa radikálne zvýšil.
„Je jasné, že oproti sovietskemu mlčaniu je to obrovský kontrast, ale japonská vláda podľa mnohých domácich médií reaguje veľmi pomaly a rozpráva o situácii veľmi málo,“ myslí si Sadahiro.
Japoncov podľa neho teraz veľmi zaujíma, ako si Černobyľ z dlhodobého hľadiska poradil so zamoreným územím. Nech už to znie akokoľvek, začali sem chodiť po inšpiráciu.
Autor: Černobyľ
