FOTO - Archív
Učiteľ Obecnej školy, herec JAN ŤRÍSKA žije viac než štvrťstoročie v Amerike. Dnes uhladený Čechoameričan emigroval z republiky v roku 1976, keď jeho priateľa Václava Havla zatvorili do väzenia. V Amerike sa mu podarilo ako jednému z mála presadiť. Vidieť ho možno v kasovom trháku Ronin, vo Formanovom Ľud verzus Larry Flynt či Karate Kid 3.
Hoci sa sporadicky vracia do rodných Čiech, nechodí sem na zdvorilostné návštevy. Pracuje. Po dvadsaťsedemročnej prestávke bude hrať doma, na Pražskom hrade. Bude kráľom Learom v réžii Martina Hubu. Jeden letný týždeň ho bude možné vidieť ako Leara aj na Hrade v Bratislave. So Slovenskom ho spája aj letné nakrúcanie filmu Ondřeja Trojana Želary v Zázrivej na Orave.
Divadelne ste sa ocitli na Hrade staršom ako Shakespear a možno i jeho príbeh. Hrad je aj domovom vášho priateľa Václava Havla. Nefascinuje vás osud a jeho zvraty?
„Samozrejme, že ma fascinuje, tak, ako musel fascinovať aj Václava. Lenže roky plynú, človek si zvykne a stane sa z toho všedný príbeh. Ani Václav, ani ja a ani nikto z jeho priateľov sme netušili, že je v podstate superstar. Čas ukázal, že je to človek, ktorý sa jednoducho a dobre fotografuje – na všetkých obrázkoch vyzerá vynikajúco. Rovnako ukázal, že to, čo tvrdil pred rokmi a na čom zanovito trval, je pravda aj dnes, pretože nikdy nezaklamal a z tej svojej pravdy neustúpil.“
Ako spolu komunikujete?
„Často sa vídame.“
A pred revolúciou? Bolo to zložité?
„Václav často dostával ceny na Západe a k nim vždy písal prejavy, pašované z Československa. Hlas Ameriky alebo Slobodná Európa najímali lokálne stanice, kde som ich čítal. Obidve stanice však boli lakomé a platili len krátky vysielací čas. Václavov text som musel vždy nahovoriť rýchlym, guľometným tempom. Neskôr sa ukázalo, že na poslucháčov vo vtedajšom ČSSR to pôsobilo zvláštnym, magickým dojmom. Cítili urgenciu a naliehavosť. Nečakane bol účinok prejavov ešte hlbší.“
Minulý rok ste zase na Pražskej jari deklamovali Havlove Listy Olge. Ako spomínate na ňu?
„V podstate stále, aj so ženou. Mali sme ju veľmi radi. Zažili sme spolu krásne roky, kopu humorných zážitkov. Citujeme ju takmer denne. Jej maminka Olgu s Vaškom zakaždým starostlivo upozorňovala: Keď idete na Hrádeček, hlavne keď prechádzate cez koľajnice, vždy sa dobre poobzerajte – najprv doľava, potom doprava! Tak teraz, ak niekam cestujem, napríklad letím z Los Angeles do New Yorku, mi moja žena Karla zakaždým povie: Prosím ťa, keď pôjdeš cez koľajnice…“
Našli ste si takých priateľov aj v Amerike?
„Áno, prostredníctvom dcér. V Amerike musia rodičia svoje deti všade voziť. Víkendy trávia aj u niektorej z kamarátok. Rodičia sa spoznajú pri rozvozoch a skôr alebo neskôr sa stanú priateľmi na život a na smrť nielen deti, ale aj ich rodičia.“
Boli ste prezidentovým svedkom aj na svadbe s druhou manželkou. Priatelíte sa aj s Dagmar Havlovou?
„Hovoril som s ňou pred niekoľkými hodinami, bola u nás na skúške so svojimi študentmi.“
Učí herectvo?
„Prednáša na FAMU, učí režisérov, ako pracovať s hercami.“
A čo vaše manželstvo? Poznačila ho emigrácia v dobrom alebo v zlom?
„V každom prípade v dobrom. Ľudia, ktorí majú tendenciu spolu držať a dostanú sa do mimoriadnych okolností, sa zomknú ešte viac. Sme rodina, ktorá drží veľmi pevne pohromade, a som presvedčený, že nielen vďaka našim povahám, ale práve preto, že sme odišli z jedného prostredia a ocitli sa v novom, mnohokrát sme sa sťahovali, menili adresy, domy.“
Čo robíte po večeroch?
„Učím sa a idem spať. Veľa a intenzívne pracujem.“
Máte čas na kultúru?
„Nie. Operujem na základe totálneho sústredenia. Pri každom filmovaní alebo divadelnej robote vidím iba skúšobňu, filmový pľac, hotel, letisko, opäť hotel. To je jediný spôsob, akým môžem pracovať.“
Ako na vás pôsobí mladšia generácia českých hercov?
„Poriadne ju nepoznám. Spolupráca je však naozaj príjemná. Aj keď je zložitá v tom, že z Ameriky som zvyknutý venovať sa úlohe naplno. Nerobím nič iné. Tu je prekvapivé a zároveň rozptyľujúce, že každý z hercov pracuje na šiestich projektoch zároveň. Som z toho veľmi nervózny.“
Na ceremoniál udeľovania filmovej ceny Český lev ste takmer dokorčuľovali rovno z kanadského štadióna. Už ste dokončili film Blizzard?
„Áno, je hotový. Verím, že bude skvelý.“
O čom to je?
„Je to poetický príbeh o starom krasokorčuliarskom šampiónovi, ktorý sa zapozerá do trinásťročnej dievčinky, všimne si, že má talent, a rozhodne sa ju učiť. Bolo to krásne, nakrúcali sme na starodávnych klziskách – ide o dobový film zo štyridsiatych rokov, čo bola v Amerike veľmi elegantná doba s dlhými šálmi. Produkcia mi na to najala aj dvoch krasokorčuliarskych trénerov.“
Aj v Prahe športujete?
„Každý deň o šiestej ráno vybehnem na Petřín a späť, denne päť kilometrov. Behám 365 dní v roku, nech som kdekoľvek.“
O čom vtedy rozmýšľate?
„Teraz si opakujem Leara. Ale najviac myslím na to, aby som mal samotný beh konečne za sebou. Je to nudný šport. Ale je jednoduchý, nepotrebujete naň partnera. Vždy som túžil hrať tenis, no pri mojom spôsobe života by to bolo komplikované.“
Spomeniete si na seba v časoch, keď bola pre vás Amerika iba snom? Nikdy ste neoľutovali svoj odchod?
„Každý Európan si na to spomína. Každý Európan chce ísť do Nového sveta. V tom je ten fór. Pre každého – či už si to prizná, alebo nie. Nikdy som svoj odchod neľutoval.“
Nechýba vám tam český humor?
„Nie, čo to je?“
Váš súčasný režisér Martin Huba je aj hercom. Nechceli by ste s ním hrať?
„Veľmi by som chcel. Som ním fascinovaný, od prvého okamihu cítime súzvuk. Máme rovnaké inštinkty. Stačí sa nám na seba iba pozrieť a dokonale dobre vieme, čo sa deje. Spolupráca s ním je veľmi príjemná a verím, že ak nám dá Boh zdravie, nebude posledná.“
Pracovali ste aj s Milkou Vášáryovou a jej sestrou Magdou.
„… no to viete, pracoval som s obidvomi Vášárkami!“
Magda je diplomatkou, Kňažko politikom, Havel prezidentom. Aký vzťah k politike máte vy? Nelákala vás?
„V žiadnom prípade by som nechcel byť politikom, ani by som ním byť nemohol. Nemám na to najmenší talent. Ale rád čítam o americkej politike. Zaujíma ma správanie ľudí v nej, hoci politika samotná ani nie. O českej toho viem veľmi málo. Jednou zo základných kvalít nášho priateľstva s Havlom je, že sme nikdy nehovorili o divadle, herectve ani o politike. Máme viac iných, zaujímavejších tém.“
Stretávate sa v USA s Formanom?
„Sme priatelia. Napriek vzdialenosti, ktorá nás rozdeľuje, sa vídame často. Vždy, keď príde Miloš do Los Angeles alebo ja hrám divadlo na východe, stretneme sa. Veľakrát som s ním strávil Vianoce, pretože v americkom divadle neplatia žiadne sviatky. Pred rokom som s jeho najnovšou rodinou, s jeho malými dvojičkami, strávil Štedrý deň.“
Pripravuje nový film?
„Chce nakrúcať, ale ja o ňom nič neviem. Miloš je šialene tajnostkársky. Nikomu nič nepovie, ani svojej žene. Jediné, čo mi prezradil, je to, že sa volá Bad news, Zlé správy.“
Aké je americké divadlo, americký Shakespear?
„Je vynikajúci. Keď je v dobrom divadle shakespearovská premiéra, zlietavajú sa na ňu diváci z celého sveta. Je to udalosť.“
Vy hráte jeho starca Leara. Čo si myslíte o starobe a, naopak, o mladosti? Aký vek je najvýhodnejší, najtvorivejší?
„Najlepšie je byť mladý, to vás ubezpečujem. (Smiech.) Čo povedať o veku? O ňom je naša hra. Preto je taká bezútešná. Nie je to hra, ktorá vám dáva veľa nádeje. Je bezvýchodisková, bez prestania sa v nej hovorí o slove ‚nič‘. V nej je Shakespearov najslávnejší verš – Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy… Je to hra, kde je až prekvapivo veľa negatívnych výrazov, slov, expresív.“
Dolieha to na vás?
„Je to zlé. Roly na mňa mali vždy značný vplyv, najmä ak som sa nimi zaoberal dlhší čas. V Hollywoode som hral v hre Tamara talentovaného talianskeho básnika Gabriela D‘Annunzia, ktorý žil v čase Mussoliniho, jeho priateľom bol skladateľ a klavirista Debussy. Mal záletnícky, dekadentný charakter, koketujúci s fašizmom. A odrazu som zistil, že si kupujem hnedé košele a začínam sa správať ako on. Lear má na mňa definitívne zlý vplyv. Neviem však pracovať inak. Musím byť v tom potopený.“
Baví vás taká sebalikvidácia?
„Som, samozrejme, profesionál, čoho súčasťou je schopnosť zachovať samého seba. Ani automobilový pretekár sa nezabije preto, že chce ísť rýchlo. Ja sa neplánujem zblázniť preto, že Lear je v druhej polovici hry šialený.“
Autor: TINA ČORNÁ
