Francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca (vľavo) označili za víťaza summitu. Španielsky premiér José María Aznar (v strede) mu ustúpil.
FOTO – REUTERS
prisťahovalectvu, ktorý vrcholil cez víkend počas summitu EÚ v Seville.
Premiér predsedajúcej krajiny – Španielska – José María Aznar ešte v predvečer summitu hrozil krajinám, odkiaľ „bezpapieroví“ utečenci prichádzajú, ekonomickými sankciami. V piatok ustúpil. Francúzi i Švédi trvali na svojom a ekonomické tresty za „export“ nelegálnych utečencov nebudú. Ak v niečom v prípade ilegálnej imigrácie Aznar uspel, tak je to podľa analytikov fakt, že sa cez víkend stala súčasťou spoločnej európskej zahraničnej politiky.
Komentátori sa zhodujú, že úspechom Sevilly je aj „dohoda o budúcej dohode“ o spoločnej kontrole vonkajších hraníc či základy spoločnej azylovej politiky. Výsledkom summitu, na ktorom citeľne prevládali pravicové vlády, je napokon i to, že Európska komisia musí v októbri predložiť správu „o účinnosti finančných prostriedkov na vyhostenie ilegálnych utečencov“. Na jej základe by sa mal po nadchádzajúcom decembrovom summite v Kodani odštartovať program masívneho vyhostenia ilegálnych utečencov, organizovaný podľa tzv. zelenej knihy, ktorú EK vypracovala v apríli tohto roku.
Všetci, počnúc Aznarom, označili prijaté opatrenia za vyvážené a vzdialené od nedávnych výrokov, podľa ktorých sa Európa mení na pevnosť.
No hoci väčšina krajín vyjadrila spokojnosť, niektorí by zašli ďalej. Ide o spomínané Španielsko, Veľkú Britániu či talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho. Vzhľadom na ich „spokojnosť“ by sa však dalo povedať, že nevídane pokojný summit v Seville nemá porazených. No víťazi sú, a to hneď dvaja.
Prvým je francúzsky prezident Jacques Chirac, ktorý z južného Španielska odišiel so slovami „som šťastný“, a druhým nemecký kancelár Gerhard Schröder.
Chirac omámený nedávnym volebným triumfom pretlačil v imigračnej politike premiéra Aznara. Gerhard Schröder môže zase pred jesennými voľbami vo svojej krajine voličom vravieť, že za rozšírenie nezaplatia, lebo v Seville dohodol svoju požiadavku – neotvárať rokovania o priamych platbách poľnohospodárom kandidátskych krajín pred tým, ako sa zreformuje spoločná poľnohospodárska politika. Francúzsko-nemecké požiadavky tak zostali celé a zvyšné členské štáty, v nemeckom prípade i kandidáti, nasýtené.
