Dve ulice od nášho domu je synagóga. Je to taká lepšia unimobunka. Postavila ju tam náboženská organizácia Chabad. Jasné, že bez stavebného povolenia.
Tu je to pomerne rozšírená vec, ktorá je tuším spoločná pre všetky segmenty spoločnosti.
A jasné, že sa tvrdí, že unimobunka je len dočasná. Ešteže som sa narodila v komunistickom Československu a viem, že dočasne môže byť aj 20 rokov.
Každý piatok má v improvizovanej synagóge, či lepšie na jej dvore, chabadnická mládež spoločenské stretnutie. Každý piatok tak spoznávam tvorbu náboženských kapiel.
Treba povedať, že melódie majú pomerne divoké a hlasitosť určite prekračuje všetky hygienické normy aj to, čomu sa hovorí dobré susedské spolunažívanie.
Minulý piatok to však bolo na hrane. Diskotéku si totiž usporiadali aj nenábožné deti z našej štvrte. Takže počúvať z jednej strany odrhovačku Sexbomb od Toma Jonesa a z druhej rapované verzie tradičných chanukových piesní, to sa už schyľuje k schizofrénii.
O tom, že mi dieťa nemohlo zaspať do desiatej, sa ani nebudem rozpisovať.
Rozhodne som nebola sama, kto to nezvládol. Niekto zavolal policajnú hliadku. A niektoré deti aj rodičov. A tak sme boli svedkami hádky sekulárnych otcov a ortodoxných matiek o tom, kto má viac nevychované deti.
No, pozerajúc na rodičov, by som povedala, že si to deti priniesli z domu. Trvalo pol hodiny, kým hliadka rozpustila zhromaždenie v predvečer židovského dňa pokoja.
V sobotu na stene pri synagóge visel plagát: Diskotéky sa odkladajú. Dočasne. Ja dúfam, že aspoň na tých 20 rokov.