Suchý púštny vzduch pretne rachot paľby zo samopalu. Tentoraz to ale nie je len tak cvične, ako to protikaddáfiovskí povstalci v Líbyi majú vo zvyku robiť, keď sa začnú bojovne podpichovať.
„Von z auta, na kolená, ruky nad hlavu!“ Charúbou, zaprášenou dedinkou s malým motorestom, sa začne ozývať nervózny krik.
Dvaja povstalci stoja pri zátarasách postavených po ceste a mieria svojimi hlavňami na trojicu, ktorá k nim prišla vo veľkej terénnej toyote. Strieľali do vzduchu nad nimi, aby ich prinútili zastaviť.
S Kaddáfím nič nemáme
Traja muži vo vnútri rýchlo vystupujú a kľakajú si na asfalt. Lamentujú, kričia, mávajú rukami, ale obaja povstalci na nich kričia a odvádzajú ich do zamrežovaného obchodu hneď pri ceste. Zamykajú ich tam.
Na mieste sa rútia dve desiatky rebelov, ktorí strážia tento osamotený bod na vyše než štyristo kilometrov dlhej ceste spájajúcej Benghází a Tobrúk, teda dve najdôležitejšie povstalecké miesta na východe Líbye.
Prichádza aj ich veliteľ. Je to armádny dôstojník, ktorý prebehol k rebelom, ale nechal si uniformu i s výložkami. Zatknutí muži sa držia mreží, nadávajú. Niečo vykrikujú a často používajú slovo „Kaddáfí“.
Zjavne chcú povedať, že s ním nemajú nič spoločné. Jeden má na hlave bielu baseballovú čiapku, ďalší je oblečený v čiernom kabáte. Upierajú svoje vydesené oči na dôstojníka, ktorý si od nich cez mreže berie preukážky.
V aute samopal aj neporiadok
Novinárov si nikto nevšíma, nikto vrátane veliteľa ani nereaguje na otázky, čo sa to vlastne náhle deje. Vo vzduchu je cítiť pach streľného prachu a obrovská nervozita.
Jeden rebel si sadá do opustenej toyoty a zo sedadla berie von samopal, ktorý si tam trojica viezla.
V aute je značný neporiadok: zvyšky jedla, vrecia, šatstvo, fľaše s vodou. „Kaddáfí people?“ pýtam sa okienkom rebela anglicky, teda: Kaddáfího ľudia? Po tvári mu prebehne krátky trpký úsmev. „Maybe,“ hovorí. Možno.
Oblasť medzi Tobrúkom a Benghází je pevne v rukách povstalcov, ale v posledných dňoch sa objavuje prípad, kedy tu niekoho unesú alebo okradnú. V sobotu napríklad neďaleko Tobrúku zmizla trojica francúzskych novinárov. Kaddáfího režim sem nepochybne tajne vyslal svojich operátorov.
Púštny prach ich usvedčil
Jedna vec ale nasvedčuje tomu, že nejde o žiadny omyl. Zhabaný automobil je pokrytý silnou vrstvou načervenkastého saharského priesku - na rozdiel od ostatných automobilov, ktoré tu stoja zaparkované.
Auto má teda za sebou jazdu inou púšťou než tou kamenistou tu okolo Charúby. Mohol skrátka prísť zo západu, z oblasti pod kontrolou Muammara Kaddáfího.
Ale zasa, čo by ďaleko do nepriateľskej oblasti vyslaní operátori urobili takú elementárnu chybu, že nechali na svojom aute niečo, čo by ich mohlo usvedčiť?
„Mali sme správu, že sa sem blížia presne v takom veľkom aute,“ hovorí jeden z povstaleckých ozbrojencov, ktorí postávajú neďaleko zhluku.
Aha, pritom ešte pred pár minútami, keď sme sa tu na chvíľu zastavili, nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu za pár minút odohrá taká vec.
Iste to chvíľu potrvá, než bude jasné, čo sú tí muži v zamrežovanom obchodíku zač. Nečakáme na to, slnko nad púšťou sa začína skláňať, tak za dve hodiny bude tma. Sadáme do auta a ideme ďalej smerom do Benghází.
Autor: Z Tobruku od reportéra MF Dnes Teodora Marjanoviča.
