Je v ňom opísaná moja niekoľkohodinová návšteva v dagestanskej obci Karamach, ktorá pod vplyvom čečenskej vzbury proti Rusku tiež povstala.
Často si predstavujem, ako si noviny čitateľ prezerá na WC a môj článok o masových hroboch plných detských kostričiek preskočí. Potom noviny pokrčí a použije... Je márne písať o ľudských tragédiách.
Dagestanca Zubaira Sungurova v Rusku mučili, uniesli mu dcéru a hrozili vyvraždením rodiny. Bol to zbojník z obce Karamach. Utiekol do Rakúska. Tu ho však nechceli, že vraj nie je zbojník.
Svedčila som v jeho prospech pred rakúskym súdom. Lenže súd ma obvinil zo lži: „...žiadny záznam o jeho prítomnosti v Karamachu, žiadna fotka, so Sungurovom sa rozchádzajú...“
Bol to boj na život a na smrť. Zubair si podrezal žily, ktoré mu Rakúšania elegantne zašili. Do Ruska sa nevráti, aj keby mal zavraždiť vlastné deti.
Deň pred posledným pojednávaním som našla v archíve SME ten článok. Bolo v ňom opísané stretnutie so Zubairom v Karamachu - dôkaz jeho zbojníckej minulosti.
Sudca povedal ešte pred tým, než ho nechal preložiť: „Myslím, pán Sungurov, že môžete rátať s pozitívnym výsledkom.“
Ten článok bol poctivý, hoci by vtedy len ťažko niekto skontroloval, či si vymýšľam. Vyplatilo sa neklamať. Len tak mohlo tých pár odsekov zachrániť život človeku.
A mne poopraviť presvedčenie o beznádejnosti novinárskeho konania.
