TOKIO, BRATISLAVA. Šoganai. Toto japonské slovo znie na severovýchode krajiny často. Znamená, že už niet pomoci.
Týždeň po obrovskej prírodnej katastrofe postupne pribúda mŕtvych. A zrejme ešte pribúdať bude, možno v desaťtisícoch. Naznačujú to správy z miest, ktoré úplne zmietla silná vlna cunami. Nehovoriac o roztrúsených rybárskych osadách, z ktorých stále neprichádzajú jednoznačné informácie.
Chýbajú desaťtisíce Starostom mesta Minamisanriku v prefektúre Mijagi bol v čase príchodu vody Jin Sato. Po zaznení varovného signálu sa s ďalšími úradníkmi rozhodol vyjsť na strechu radnice.
Myslel si, že trojposchodová budova asi osemsto metrov od pobrežia je dostatočne vysoko. „Lenže voda sa priblížila k budove, prevalila sa cez strechu,“ hovorí pre denník New York Times Sato. Pohybujúca masa mora a trosiek ho pritlačila o kovové zábradlie. Mal šťastie, hlava mu ostala nad hladinou. „Prežilo desať ľudí z tridsiatich.“
MŔTVI A NEZVESTNÍ Úrady hovoria o 5400 mŕtvych a 9600 nezvestných. Niektoré mestá hlásia, že im chýba polovica obyvateľov. Počet obetí sa môže vyšplhať na desiatky tisíc.
Asi 17-tisícové mesto bolo len jedným z mnohých v prefektúrach Fukušima, Mijagi či Iwate. V meste Minamisanriku zmizlo desaťtisíc obyvateľov, v štrnásťtisícovej Šizugawe chýba podľa domácich asi polovica ľudí.
Podobne sú na tom aj 23-tisícová Rikuzentakata, polovičná Onagawa či ďalšie mestá. Dokopy je to podstatne viac, ako aktuálne uvádzaných 15-tisíc mŕtvych a nezvestných.
Podľa japonských úradov je pritom potvrdených viac než päťtisíc mŕtvych. Špekuluje sa však o rádovo vyšších počtoch. Oficiálne miesta pritom za nezvestného človeka vyhlásia až vtedy, ak im takúto osobu niekto nahlási.
Podľa Wall Street Journal však v mestách ako Ocuči, ktoré prakticky zmizlo, nezostal nik, kto by mohol nahlásiť chýbajúce osoby.
„Vážime si každý ľudský život,“ vysvetľuje pre americký denník Norijuki Šikata, zástupca hovorcu japonskej vlády.
„Odhady sú veľmi necitlivé. Nezvolíme takýto prístup.“ Aj v prípade japonského zemetrasenia v Kóbe z roku 1995 sa tak počet mŕtvych ustálil až desaťročie po udalosti na vyše 6tisíc obetí.
Postupný nárast obetí Tesne po zaznení varovných sirén utekali do bezpečia aj osemdesiatnik Katsuro Hamada so ženou. Dôchodca sa však rozhodol vrátiť po fotografie svojich vnúčat.
Záchranári našli jeho telo v troskách mesta Šizugawa pod zrútenými stenami kúpeľne. V ruke držal album.
Podobne to vyzerá aj v ďalších mestách. Požiarnici postupujú zasneženými zvyškami a nachádzajú telá.
Tie potom presúvajú do improvizovaných márnic. Na ich stenách sú základné popisy osôb, ich oblečenie. Ak si ľudia myslia, že sa zhodujú s opisom ich príbuzných, umožnia im identifikovať telo. Až potom sa obeť dostane do oficiálnej štatistiky.
Ostatní majú aspoň nádej. Jumiko Jamauči však v meste Minamisanriku prešla všetkých šesť evakuačných centier. Svoje dve sestry nenašla. Chcela sa preto vrátiť na miesto, kde stál ich dom. „Plakať však nebudem,“ tvrdila. „Šoganai,“ dodáva.
