Mestu Sendai sa v Japonsku hovorí aj mesto stromov. Stromy tu pri letisku skutočne hovoria o všeličom. O výške cunami, ktorá nechala na tých menších bahno, riasy a smeti aj tu, kilometer od prístavu.
Na prístav udrela desať metrov vysoká masa, tu už označkovala stromy „len“ do výšky postavy dospelého človeka. O ďalších osemsto metrov sa už zastavila. Z políčok vytvorila jazierko.
Autá, lietadlá a kusy driev Prichádzame k letisku a stromy vidíme len v kužeľoch svetiel. A potom ešte niečo. Niečo biele, veľké, opreté pri plote za cestou. Malé lietadlo, prednou časťou ryjúce v zemi. I to sem dovlieklo more splašené zemetrasením. Autá, lietadlá, kusy driev, to všetko sa tu váľa na jednej hromade, usporiadanej za plotom, na ktorý narazili.
Tieto apokalyptické výjavy sú len kúsok od funkčnej a nepoškodenej cesty.
Vlny zničili väčšinu letísk a spustošili prístav. To je však len zlomok metropoly provincie Mijagi. Jej ďalšou časťou je predmestie duchov. Nízke budovy a obchody, hoci sa zdajú nepoškodené, sú prázdne. Nejde tu elektrina, nikde ani človeka. Akoby ste ráno odišli z bytu a zhasli.
V opustenej čerpacej stanici sú ešte tri veľké číslice - 147. Cena nedostatkového benzínu. Mimochodom, je stále rovnaká. Pýtať od druhých v núdzi je pre Japoncov cudzie.
Poctiví pumpári Ani to, že je po celej ceste z Tokia až do Sendai benzín vypredaný, ich neprinúti, aby sa jeho cena vyšplhala. Naopak. Tunajší pumpári obvykle dodržujú pravidlo „maximálne za tri tisícky“. Inými slovami: predám, ale málo. Aby dostali všetci. A pokiaľ by ste ponúkali trebárs dvojnásobnú cenu, len aby ste mohli prísť na vytúžené miesto, vysmejú sa vám.
Ale späť do mesta stromov. Sendai získalo túto povesť už pred prvou svetovou vojnou, keď obyvatelia vysádzali na každom voľnom mieste stromy, ktoré potom využívali na kúrenie. Väčšinu z nich zničilo bombardovanie v druhej svetovej vojne, o zvyšok sa postaralo zemetrasenie.
Prišli sme o všetko, ale prežili sme to
Japonka Kotoe musela utekať pred hrozbou až trikrát.
SUKAGAWA. Volá sa Kotoe Jokojama a za posledné dni prežila už tri evakuácie.
„V ten deň, v piatok, som okamžite nariadila synovi, nech beží von,“ opisuje 29-ročná žena najhoršie zemetrasenie svojho života. Jej štvorročný syn poslúchol bez váhania. Tackal sa von len v tričku a bosý do počasia okolo nuly. Ona pomohla von ešte svojej chorej 80-ročnej matke. Zemetrasenie prežili.
Kotoe s deťmi evakuovali na radnicu, kde mohla prespať. Už ráno však prišla ďalšia rana: Nebezpečie radiácie z elektrárne Okma, musíte preč. Musela zbaliť rodinu a vydať sa ďalej.
„Pochádzam z mesta Inamisoma. Tak sme zamierili tam,“ hovorí Kotoe. Lenže mesto leží v blízkosti inej atómovej elektrárne, Fukušimy, kde sa práve v tom čase zrútila budova pri reaktore.
Museli opäť preč. Do hotela v meste Sukagawa, asi 50 kilometrov od elektrárne. Fukušimu sa stále nedarí upokojiť a prehrieva sa tu už tretí reaktor. Zatiaľ tak ostáva v hoteli. Mala šťastie. Jedna izba bola voľná a tak mohla vyčerpané deti uložiť do postelí.
„Prišli sme o všetko. Ale sme nažive,“ hovorí Kotoe, zatiaľ čo jej dedo v teplákoch a bunde opisuje majiteľom hotela, čím prešli. Z japončiny mu rozumiem len dve slová. Jedno, ktoré dali svetu práve Japonci: cunami. A druhé je citoslovce absolútneho zúfalstva.
Lucie Suchá
Autor: Zo Sendai od redaktorky MF Dnes Lucie Suchej
