TOKIO, BRATISLAVA. Japonci a cudzinci, ktorí včera prežili silné otrasy, opakovali to isté: Niečo také sme ešte nezažili.
„Stokrát sme sa na to pripravovali a cvičili si to, ale včera som zistil, že na katastrofu sa nedá pripraviť,“ povedal Masahiko Shiraki, ktorý prežil otrasy v Tokiu. Bol práve v aute s mamou a sestrou, keď sa začali kĺzať po ceste.
„Len sme bezmocne sedeli v aute a kryli si hlavy. Bol to hrozný pocit,“ hovorí Masahiko, ktorý žije na Slovensku s manželkou a herečkou Oľgou Belešovou. Do víkendovej prílohy SME pravidelný píše stĺpček.
Učia sa to odmalička
Zemetrasenia v Japonsku patria k životu. Zem sa tam zachveje každý rok asi päťtisíckrát a ľudia sú na to zvyknutí.
„Japonci sú fantasticky zorganizovaní,“ hovorí Marianna Hasegawa, ktorá žije v Tokiu 15 rokov. Každá domácnosť má pripravený box s najnutnejšími vecami pre prípad katastrofy. Je tam suchá strava, voda, hliníkové prikrývky, baterka a rádio. To všetko má pomôcť prežiť, kým príde pomoc.
Čo presne treba robiť, sa Japonci učia v školách, vo firmách a na cvičeniach. Tie sú väčšinou 1. septembra ako pripomienka na najhoršiu prírodnú katastrofu v krajine: pri zemetrasení v roku 1923 ľahlo Tokio a druhé najväčšie mesto Jokohama popolom. Po zemetrasení so silou 7,9 stupňa Richterovej stupnice zomrelo 143tisíc ľudí.
„Deti v školách a škôlkach učia, ako zachovať pokoj, keď to príde. Cvičenia majú každé dva mesiace, ako sme my mali niekedy branné,“ hovorí Marianna Hachisuka z mesta Chiba.
Domy sa kolíšu
Domy sa v krajine stavajú tak, aby nespadli, ale kývali sa spolu s otrasmi. Mnohé majú základy z oceľových guličiek. Doma si nikto na steny nevešia veľké ani ťažké veci. „Naučila som sa, že dvere a okná treba pootvárať, aby sa kolísavým pohybom domov nepoškodili tak, že ich už neotvoríte a nedostanete sa von,“ hovorí Marianna Hachisuka.
„V Japonsku sa so strachom naučili žiť odmalička,“ hovorí Belešová, ktorá bola v Japonsku trikrát a zakaždým zažila mierne zemetrasenie.