Čech, ktorý prežil väčšinu života vo Francúzsku, miloval Slovensko. Ako pražský študent psychológie začal v roku 1965 v Bratislave spolupracovať s týždenníkom Student a časopisom ECHO bratislavských vysokoškolákov. „Kaviarni Prašná bašta sme hovorili U Slavíčka, vedeli sme, že tam Jirku Slavíčka vždy nájdeme," spomína Peter Zeman, vtedy šéfredaktor časopisu ECHO, kam Jirko písal rubriku Český hlas. Hocikedy do Bratislavy prišiel, zásadne hovoril po slovensky a to tak dobre, že len málokto by uhádol, že je Čech. Jirko Slavíček (11. 9. 1943 - 4. 3. 2011) zomrel v Prahe, kam pricestoval pár dní predtým z Paríža, aby prednášal študentom na vysokej škole. Jeho známi v Čechách a na Slovensku sa o jeho smrti dozvedeli skôr ako jeho dcéry žijúce vo Francúzsku.
Jirko Slavíček v Brati
Jirko Slavíček v Bratislave. FOTO - ANDREJ ĎURÍČEK
O francúzske občianstvo nepožiadal
S Francúzskom bola spojená jeho profesionálna novinárska kariéra, v Paríži žil od roku 1968. Odcestoval tam študovať pár mesiacov po invázii a už sa nevrátil, lebo súdruh Husák vyhlásil, že hranice socialistického Československa nie sú korzo. Domov sa vracal až po roku 1989, stále s československým pasom - nikdy nezažiadal o francúzske občianstvo.
V emigrácii pracoval vo francúzskom rozhlase - bol vedúcim vydania nočného spravodajstva stanice France Inter, tiež pomáhal Pavlovi Tigridovi s časopisom Svědectví. Od 80. rokov spolupracoval so stanicou Slobodná Európa a prihováral sa ľuďom vo svojej vlasti. Tam vznikol aj jeho pseudonym, pod ktorým ho poslucháči poznali. „Spýtali sa, aké si chcem dať meno. Čo ja viem, dajme Adolf. To bude bašta," povedal mi raz.
Dlhé vety pre SME
V druhej polovici 90. rokov poznali meno Adolfa Baštu poslucháči bývalého rádia Twist, niekoľko rokov prispieval do SME. Práve tam som sa s ním ako začínajúci novinár na zahraničnom oddelení zoznámil.
Najprv telefonicky, keď diktoval siahodlhé príspevky, ktoré čítal vari na jediný nádych, vety nemali bodky a pisárky si veľakrát lámali hlavu nad tým, čo to vlastne znamená „středník". Bola to pomlčka. V každom príspevku, ktorý diktoval aj 10 minút a my sme ho museli okresať na 40 riadkov, sa aspoň raz objavilo jeho typické „... uslyšíte dnes nejen nad Seinou."
Naživo sme sa po prvý raz stretli v roku 1997. Vďaka nemu som dostal neobyčajnú šancu spoznať Paríž, o akom väčšina návštevníkov nemá ani šajnu. Jirko vedel nad dobrou večerou a fľašou vína hodiny zaujímavo rozprávať historky zo zákulisia francúzskej, ale aj československej politiky. Niektoré z nich zneli tak neuveriteľne, že dodnes neviem, či z jeho úst naozaj odzneli, alebo ma len omámilo červené bergerac.
Tvrdil napríklad, že na francúzskom ministerstve zahraničia pracoval kedysi pán, ktorý mal v náplni práce starostlivosť o potomkov generála Milana Rastislava Štefánika. Známy slovenský fičúr a jeden zo zakladateľov Československa údajne narobil veľa detí v najlepších parížskych rodinách a po rokoch bolo treba ustrážiť, aby potomkovia jeho potomkov, mnohí z rodín diplomatov, neuzatvárali navzájom zväzky.
Pri podpise knihy Bašta medzi žabožrouty. FOTO - rozhlas.cz
Poznal francúzsku politiku
Tiež mám v pamäti, ako mi vysvetlil zákonitosti volebného neúspechu socialistického premiéra Lionela Jospina proti prezidentovi Jacquovi Chiracovi, podozrivému z korupcie. „To je tak... Francúzi vedia, že nie je pekné, keď sa kradne, ale rátajú s tým, že to patrí k politike. A kto je štyri roky premiérom a nič nenakradne, to nie je poctivec, ale neschopný hlupák. A takému človeku by sme mali zveriť krajinu?! Preto Jospina v prezidentských voľbách potopili..."
Pred dvoma rokmi vydalo nakladateľstvo Lidové noviny jeho knihu Bašta mezi žabožrouty. Kniha sa začína touto úsmevnou anekdotou: „Přijde Jiří Slavíček do nebe a u brány ho zdraví Svatý Petr. „To je geniální!" zvolá Jiří. „Co si spolu dáme k jídlu, monsieur? Tedy hlavně abychom zjistili, co vynikajícího k tomu budeme pít."
„Desolé monsieur. Nejprve vás čeká očistec. Musíte dokončit všechny věty, které jste kdy začal! „Merde!," vyděsí se Jiří, až se mu čelo orosí. Bez aperitivu?"
Pri predstave, ako dokončuje všetky svoje vety, sa neviem ubrániť úsmevu. Bude to nadlho, ale viem, že svätého Petra už nejako uhovorí.
Autor: Andrej Ďuríček, autor je redaktorom Nového Času Nedeľa
