Slovák MILAN TOMA žije a pracuje v Tokiu dva roky. Pôsobí na Tokijskej univerzite v Inštitúte priemyselných vied. Po skončení doktorandského štúdia v Lisabone pôsobil v Paríži a v súčasnosti je na tri roky v Tokiu. Jeho odborom je počítačová biomechanika. V Japonsku vytvoril software na počítačové modelovanie prúdenia krvi v žilách.
Za dva roky už zažil slabšie zemetrasenia. To dnešné však bolo podľa posledných údajov najsilnejšie za posledných sedem rokov. Údaje sa budú určite prepisovať. Keďže ho prežil na svojom pracovisku, pre SME opísal, ako ho cítil a ako fungovala evakuácia z pracoviska.
Asi 10 sekúnd pred začiatkom nám hlásili, že sa blíži zemetrasenie tretieho stupňa. Krátko na to, ako sa to začalo, bolo zrejmé, že to je silnejšie než tretí stupeň. Nakrútil som to na video.
Kolega tam kričí: 'San ja nai, deshou?' 'To nie je tretí stupeň, však?' Keď to začalo byť ešte horšie, ďalší kolega (ten na videu) kričal, aby sme sa skryli pod stoly, preto tam krátko na to bežím. Každý z nás tam má pridelenú prilbu a raz ročne mávame cvičenia. Ja som mal prilbu na hlave od začiatku, moji kolegovia nie.
Knihy padali z poličiek, jeden monitor sa prevrátil. Kolegovi v inom laboratóriu poprevracalo nejaké tie tekutiny.
Držal som si laptop na hrudi, topánky som si obul hneď na začiatku, keby sme museli utekať von. Keď to sa skončilo, zhromaždili sme sa všetci vonku.
A takto to tam vyzeralo, keď sa spustila druhá vlna.
Jeden presne na to určený člen nášho laboratória nás spočítal a šiel nahlásiť, že sme všetci. Ešte ako píšem tieto vety, stále je cítiť menšie otrasy.
Išiel som potom domov, lebo to mám len 10 minút na bicykli, ale diaľnice sú zavreté, vlaky stoja. Niektorí budú asi nocovať v kanceláriách. Ešte sme cítili vyše desať ďalších otrasov, niektoré z nich boli tiež silné.
