Natalie má Oscara, je krásna, talentovaná, narodená v Jeruzaleme a ešte sa aj milo tehotensky zaobľuje. Je stelesnením izraelského amerického sna.
Oscara však dostal aj dokumentárny film s izraelskou problematikou. Tentoraz nejde o ďalšie z nekonečných a nikam nevedúcich zamyslení o konflikte s Palestínčanmi. Dokument ukazuje deti z afrických krajín, ktoré do Izraela utiekli pred hladom, občianskymi vojnami a genocídou.
Študujú na jednej z telavivských škôl a mnohým hrozí deportácia. Ony však za svoj domov považujú Izrael, hovoria plynule po hebrejsky a chceli by študovať na tunajších univerzitách.
Ministerstvo vnútra je však neoblomné. Aj o tomto filme sa v novinách písalo. Ale menej ako o Natalie.
Problém utečencov Izrael príliš rozdeľuje a ťažko sa pozerá na deti, čo spievajú vlastenecké piesne krajiny, ktorá ich vlastne nechce.
Nič príjemné v štáte , ktorý vznikol ako útočisko pre prenasledovaných. O oscarovom dánskom filme Strangers no more pekne hovoril izraelský prezident Šimon Peres. Školu, o ktorej je, ocenil minister školstva. Nič však nezastavilo administratívny proces smerujúci k deportácii mnohých detí z filmu.
Zaiste, sú z krajín, ktoré môžu byť bezpečnostným rizikom, ich rodičia do Izraela vstúpili ilegálne a je veľa iných dôvodov, prečo by ich v Izraeli nemali držať. Rovnako silné sú aj dôvody, prečo ich nevracať domov či do Egypta, odkiaľ do Izraela vstúpili.
Deti z telavivskej školy Bialik Rogozin žijú izraelský sen v podobe stability, jedla, školy a poobedňajšej zábavy s priateľmi. Izrael by sa mal snažiť, aby svoj sen nedosnívali niekde na tvrdej podlahe. Možno je jedno z nich druhou Portmanovou.
Aj jej prarodičia z východnej Európy prišli do Ameriky či Palestíny ako imigranti. A tiež išli za svojím snom.
