Podľa juliánskeho kalendára bol 11. marec 1801. Skupina sprisahancov, niektorí z nich opití, sa za svetla fakieľ neisto zakráda Michajlovským palácom v Petrohrade. Okolo polnoci niekoľko dôstojníkov cárskej armády vtrhne do komnát cára Pavla I. Petroviča.
Svoju obeť spočiatku nemôžu nájsť a niektorí zo sprisahancov v zmätku a strachu dokonca utečú. Pavla I. nakoniec našiel dôstojník Leontius Benningsen, ktorého cár tri roky predtým zbavil hodnosti a dal vyhodiť z armády.
Sám s cárom
V jednej chvíli vraj zostali sami: „Ako som bol zvyknutý byť stále na čele svojho pluku, kráčal som i tu na čele malej kolóny. Dlho som nechápal, ako sa mohlo stať, že som zostal v spálni sám zoči-voči cárovi s taseným kordom v rukách. Až potom som sa dozvedel, že podnapitý dav sprisahancov dostal strach, obrátil sa na útek a utekal po schodoch dolu, pričom jeho vodcovia sa rozbehli za ním.“
Benningsen vladára zadržal, keď urobil pohyb smerom k susednej izbe, kde mal zbrane. Cár stál pred bývalým dôstojníkom len v nočnej košeli. Rozprávali sa spolu, na čo Bennings neskôr spomínal: „Netrvalo to dlhšie ako desať minút, mne to však pripadalo ako večnosť.
Ako predo mnou stál bledý, s rozstrapatenými vlasmi a triasol sa od strachu, dojal ma svojím pokáním, slzami a zvlášť tým, ako vôbec nič nevedel o všeličom, čo sa dialo pod jeho menom, takže by som ho v tej chvíli hádam vedel brániť proti celému svetu.“
V tej chvíli dôstojník vraj pochopil, že sa stal len slepým nástrojom ostatných sprisahancov – najmä petrohradského vojenského veliteľa Petra Alexejeviča Pahlena a generála Nikolaja Alexandroviča Zubova.
Ruský cár Pavol I. bol pravnukom Petra Veľkého. Narodil sa v Petrohrade v roku
1754, ale na trón musel čakať až do roku 1796. Vládol niečo vyše štyroch rokov,
ale jeho nepopulárna politika mu narobila veľa nepriateľov v radoch šľachty
Zlatá tabatierka
To však už spomínaní sprisahanci opäť prichádzali k cárovi. Jeden z nich – Platon Zubov – žiadal Pavlovo odstúpenie. Vytiahol z vrecka abdikačnú listinu. Z cára sa však ozvalo len francúzske Non, non! Je ne souscrirai point! (Nie, nie, nič také nepodpíšem.)
V tomto mieste sa však svedectvá rozchádzajú. Podľa jedného cár nakoniec papier podpísal. Iné hovorí o tom, že vládca Ruska prosil o milosť, ďalšie zase, že Pavol bol natoľko vyvedený z miery, že zo seba sotva dostal tých pár slov. Väčšina svedectiev však potvrdzuje jeho odmietavú reakciu. Cár skrčil papier, udrel Platona Zubova, odstrčil ho a obvinil z nevďaku a drzosti.
„Už nie si náš panovník,“ odpovedal Zubov. „Od tejto chvíle nám vládne Alexander!“ Urazený Pavol ho udrel. Jeho statočnosť zločincov zaskočila a vzala im odvahu. Bennings si to okamžite všimol a povedal: „Teraz ide o nás. Ak sa zachráni, sme stratení.“
Vznikla potýčka. Nikolaj Zubov udrel panovníka po ruke, Pavol ho odstrčil, potom sa Zubov, ktorý v ruke zvieral masívnu zlatú tabatierku, rozohnal a udrel ho do ľavého spánku. Cár sa v bezvedomí zvalil na zem.
Nešťastný panovník bol nepredvídanou náhodou zabitý napriek zámeru tých, ktorí prevrat pripravovali.
Pôvodne sa dohodli, že ho „len“ prevezú do pevnosti, kde mu predložia abdikačnú listinu. Isté však je, že 12. marca 1801 (24. marca podľa gregoriánskeho kalendára) sa skončila vláda Pavla I. a na ruský trón zasadol jeho syn Alexander I.
Storočie prevratov
Keď v tridsiatych rokoch 19. storočia uvažoval jeden ruský senátor o tom, ako ľahko bol zvrhnutý Peter III. a za cárovnú nastolená Pavlova matka Katarína, nevychádzal z údivu: „Bože, veď je to také nepochopiteľné! Aké tajomstvá, aké okolnosti, vzťahy a činy viedli k takému neslýchanému úspechu? Ale vtedy to nikoho neprekvapovalo, všetci boli na prevraty zvyknutí... Vymeniť panovníka bolo vtedy rovnako ľahké, ako vymeniť ministra.“
Senátor si všimol, že všetky zmeny vlády v rokoch 1725 – 1762 (za ten čas sa vystriedalo sedem panovníkov) neboli ničím iným než sledom najrozmanitejších prevratov. Ten posledný z 28. júna 1762 vyniesol na trón Katarínu II., známu tiež ako Katarína Veľká. Keď si vyberala prívržencov na prevrat, neraz vystupovala v mene svojho osemročného syna Pavla, až to často budilo dojem, akoby sa uchádzala len o regentstvo do jeho plnoletosti.
Zajatcom vlastnej matky
Pavol Petrovič dosiahol plnoletosť v roku 1772, matka mu však moc neodovzdala. Naopak, využila jeho dospelosť na to, aby ho oženila a vzdialila ho tak od vychovávateľa Panina, ktorý mal naňho silný vplyv. Problémom však boli aj povstania, ktoré sa v tom čase Ruskom prehnali.
V rokoch 1773 – 1774 ríšou otriasla veľká roľnícka vojna. Veliteľ najväčšieho povstania Jemelian Pugačov (ale aj iní) sa dovolával mena reálne existujúceho cároviča Pavla. Cárovná potlačila nielen povstania, ale aj plány svojich dvorných oponentov.
Nádej však žila ďalej. Ešte dva dni pred smrťou, 28. marca 1783, presviedčal Panin Pavla, aby dal po nástupe na trón štátnemu zriadeniu konštitučný základ. Cárovná synovi pre názory jeho učiteľa nedôverovala. Dokonca natoľko, že keď sa druhý raz oženil, cárovná mu odobrala synov, zobrala ich do výchovy a chránila ich pred akýmkoľvek vplyvom rodičov.
Tak to zostalo až do Kataríninej (mimochodom prirodzenej) smrti v roku 1796. Zdá sa veľmi pravdepodobné, že zamýšľala vylúčiť Pavlovo nástupníctvo a prenechať korunu svojmu vtedy devätnásťročnému vnukovi Alexandrovi.
V posledných rokoch Kataríninej vlády bol Pavol vlastne zajatcom vlastnej matky. Zdržiaval sa v Gatčine a v Pavlovsku a bol vylúčený z riadenia štátu. Jeho prestup na cársky trón po matkinej smrti však prebehol nečakane hladko.
Pavol mal so svojou druhou manželkou Sofiou desať detí. Dve z nich –
Alexander a Mikuláš sa neskôr stali ruskými cármi
Politika železnej tyče
Začiatok jeho vlády vyzeral optimisticky. Vtedy štyridsaťdvaročný panovník sa akoby snažil robiť všetko, o čom bol presvedčený, že by s tým jeho matka nesúhlasila. Už v deň svojej korunovácie 6. apríla 1797 – len čo získal právo podpisovať zásadné panovnícke výnosy – zmenil Pavol nariadenia svojho prastarého otca Petra Veľkého o následníctve na tróne: odvtedy mal právo nastúpiť na trón len prvorodený syn. Žena sa mohla stať panovníčkou len vtedy, ak panovnícky rod nemal mužských potomkov.
Pavol tiež amnestoval množstvo ľudí, ktorých Katarína potrestala. Armáda, ktorá bola pripravená napadnúť Perziu, bola povolaná späť do hlavného mesta. Pavlov otec Peter III. (podľa všetkého zavraždený s tichým súhlasom manželky Kataríny v roku 1762) bol s veľkou pompou znovu pochovaný v petrohradskej Katedrále svätých Petra a Pavla.
Za svoju hlavnú vnútropolitickú prioritu považoval nový cár upevnenie základov ruskej monarchie. Zo všetkých síl sa snažil oslabiť moc gardy, ktorá bola vedúcou silou prakticky všetkých palácových prevratov v 18. storočí. Neberúc ohľad na želania svojho učiteľa Panina uskutočnil pokus o obmedzenie práv šľachty, čo jeho súčasníci nazvali politikou železnej tyče.
Za pozornosť stoja aj Pavlove zahraničnopolitické aktivity. Rusko, podobne ako ostatné európske monarchie, malo z revolučného Francúzska strach. Ale po tom, ako prebral moc Napoleon Bonaparte, prerušil Pavol I. vzťahy nielen s Anglickom, ale aj s francúzskym emigrantským dvorom. V decembri odoslal Napoleonovi posolstvo, v ktorom hovoril o „rozdelení sveta medzi dona Quijota a Caesara. Rusko-francúzske spojenectvo predpokladalo napríklad aj spoločné ťaženie do Indie.
Koncentrácia moci
Hoci smelé plány v Indii stoja za povšimnutie, z vnútropolitického hľadiska bolo dôležité niečo iné – upevnenie absolutizmu. V ruskom zákonodarstve vládol v rokoch 1796 – 1801 jednotný duch – spoločným menovateľom stoviek nových výnosov bola centralizácia, sústredenie moci v rukách jediného človeka - cára.
Množstvo opatrení smerovalo k nahradeniu princípu kolégií princípom moci panovníka. Vznikol alebo sa skôr upevnil nemenný princíp subordinácie: cár – generálny prokurátor – minister (alebo predseda úradu) – gubernátor.
Veľavravné sú aj niektoré nariadenia, ktoré dostali v roku 1798: povinnosť podávať hlásenia o guberniálnych úradníkoch, povinnosť kontrolovať cudzincov, či sa pri svojich cestách neodchýlili od povolenej trasy, povinnosť venovať mimoriadnu pozornosť korešpondencii a tlačovinám posielaným zo zahraničia.
Zákaz frakov a valčíkov
Pavlovou snahou bolo „osobne do všetkého preniknúť“. Zodpovedalo to spoločenskej úlohe, do ktorej sa štylizoval. Kým jeho matka Katarína sa nikdy nezaoberala vecami, ktoré jej boli cudzie, a aspoň do istej miery prenechávala napríklad starosť o armádu či námorníctvo svojim favoritom či iniciatívnym vojvodcom, ktorí sa vo veci vyznali, Pavol sa snažil maximálne rozšíriť rozsah svojej bezprostrednej moci.
Za Pavla I. tak bolo Rusko postihnuté tými najabsurdnejšími zákazmi – bolo napríklad zakázané tancovať valčík, nosiť fraky, ale aj dovážať zahraničnú literatúru. Za zmienku stojí aj Pavlov vzťah k vlastnej rodine. Jeho manželka napríklad nemala bez cárovho povolenia právo pozvať k sebe vlastných synov ani nevesty.
Alexander, ktorý ho neskôr nahradil, žil s manželkou v ústraní, obklopený výhradne cárovými ľuďmi. Aby naňho nepadlo podozrenie, radšej si k sebe nikoho nevolal a s cudzími vyslancami a veľmožmi hovoril len v otcovej prítomnosti.
Nahnevaná šľachta
Na Pavlov osud mali však najväčší vplyv vzťahy so šľachtou. Tá sa aspoň spočiatku nemusela sťažovať. Statkárom bolo krátko po Pavlovom nástupe na trón darovaných takmer šesťstotisíc nevoľníkov, ktorí dovtedy patrili štátu, cárskej rodine či cirkvi, ako aj pôda. Neskôr však Pavol siahol na kľúčové privilégium šľachty – osobnú nedotknuteľnosť. Ešte v roku 1797 napríklad vyniesol neslýchane tvrdý rozsudok nad jedným dôstojníkom, ktorého zbavil hodnosti a šľachtického titulu a poslal ho na nútené práce. Obnovili sa tiež telesné tresty nižších dôstojníkov z radov šľachty.
K slovu sa viac dostala aj tajná polícia. V priemere riešila síce len 180 prípadov ročne, ale aj to bolo sedemkrát viac ako za Kataríny. Takmer polovicu tvorili prípady šľachticov, ktorí sa vraj často dopúšťali najnebezpečnejších činov – politických zločinov, zrady a urážky jeho veličenstva.
Pavlova matka Katarína Veľká (na obraze Vladimira Borovikovského z roku 1794)
si vedela udržať vládu viac ako 34 rokov
Vojenský prevrat?
Výsledkom bola rastúca nespokojnosť osvietenejšej časti šľachty. Hoci prvý pokus o sprisahanie neviedol k žiadnym praktickým výsledkom, predznamenal ďalší vývoj.
To druhé zosnoval koncom roku 1800 v úvode spomínaný Peter Pahlen. Keďže si nebol istý svojou pozíciou petrohradského vojenského veliteľa, s Nikolajom Zubovom a jeho bratmi (Platon Zubov bol svojho času milencom Kataríny Veľkej), kedysi prepustenými z armády, zorganizoval komplot, ktorého výsledkom malo byť zosadenie cára.
Pahlen hral však v sprisahaní dvojakú úlohu: v prípade odhalenia bol rozhodnutý poprieť svoju účasť. Od Pavla si dokonca vyžiadal príkaz na zatknutie jeho syna a dediča Alexandra, aby zotrel tieň podozrenia. Pahlen neveľmi veril bratom Zubovovcom, a tak sa s prosbou o pomoc obrátil na penzionovaného generála Benningsa.
Všetko smerovalo k dôstojnícko-generálskemu prevratu, kde mali hlavnú úlohu zohrať chladnokrvní muži. Situáciu však nezvládli podľa pôvodných predstáv.
Následník
Dodnes zostáva záhadou, či bol Alexander, najstaršie z Pavlových desiatich detí, zapletený do komplotu. Podľa historikov je pravdepodobné, že o sprisahaní vedel, ale očakával, že jeho otca to nebude stáť život. Isté je len to, že Alexander sa v čase vraždy zdržiaval v Michajlovskom paláci a tam mu tiež jeden z bratov Zubovovcov oznámil: „Nastal čas. Choď a vládni.“
Štátny prevrat, ktorým sa Alexander dostal na trón, vzbudzoval v ruskej spoločnosti nádej, že prichádza obdobie liberálnejšej vlády. Dvadsaťštyriročný cár dával najavo, že to tak môže byť – dlho opakoval, že chce dať Rusku slobodu a jeho koketéria s voľnomyšlienkarstvom dospela tak ďaleko, že Alexander podporoval utopicko-socialistické pokusy Angličana Roberta Owena.
Tieto prejavy liberalizmu sa však v Alexandrovej vláde nijako zvlášť neprejavili. Prejavilo sa len to, že nový cár dokonale zvládol kombinovať osvietenskú rétoriku s rokmi overenou praxou ruského samoderžavia.
